Jdi na obsah Jdi na menu
 


 

11. Vypočúvanie

 

CNN to zverejnila ako prvá. 

Bol som rád, že som stihol správy skôr, než som odišiel, pretože som bol hrozne zvedavý, ako to vnímajú ľudia a akú veľkú pozornosť to na seba pritiahlo. Našťastie dnes boli správy preplnené horšími udalosťami, ako napríklad zemetrasenie v Južnej Amerike, alebo politický únos na Strednom východe. Takže reportáž trvala len pár sekúnd, obsahovala len pár viet a jeden nekvalitný obrázok. 

"Alonzo Calderas Wallace, podozrivý z viacnásobného znásilnenia a vraždy, hľadaný v štátoch Texas a Oklahoma, bol minulú noc zadržaný v Portlande, štáte Oregon, vďaka anonymnému tipu. Skoro ráno bol nájdený v bezvedomí v uličke len pár metrov od policajnej stanice. Zodpovedné osoby nám zatiaľ nemôžu poskytnúť informácie, či bude obvinený prevezený do Houstonu alebo Oklahoma city na súdne pojednávanie." 

Fotografia bola nekvalitná, pričom v čase keď bola spravená mal na tvári krátku briadku. Aj keby to Bella videla, asi by ho nespoznala. Dúfal som, že sa to nestalo; iba by sa zbytočne znepokojovala.

"Nikto si tú reportáž ani len neuvedomí. Je to príliš ďaleko, aby sa tým ľudia zapodievali," povedala mi Alice. "Carlisle spravil veľmi dobre, ak ho vyviedol von zo štátu."

Prikývol som. Aj tak Bella veľmi televíziu nesledovala a jej otca som nikdy nevidel sledovať nič okrem športových kanálov.

Spravil som, čo som mohol. On si už nemohol vybrať ďalšiu obeť a ja som sa nestal vrahom. Aspoň zatiaľ nie. Bolo správne, že som to zveril Carlislovi do rúk, aj keď som si stále želal, aby tá obluda neobišla len tak ľahko. Prichytil som sa pri tom, ako dúfam, že ho prevezú do Texasu, kde bol trest smrti veľmi obľúbený...

Nie. Už na tom nezáležalo. Radšej to hodím za hlavu a sústredím sa na čosi dôležitejšie.

Z Bellinej izby som odišiel pred ani nie hodinou, no už teraz som túžil po tom, aby som ju mohol vidieť zas."Alice, nebude ti vadiť ak--"

Prerušila ma. "Rosalie bude šoférovať. Bude síce dosť vytočená, no ty vieš, že si bude užívať každý moment, kedy môže predviesť svoje auto." Zvonilo sa zasmiala. Zaškeril som sa. "Uvidíme sa v škole."Alice si vzdychla, pričom premenila môj široký úsmev na úškľabok. Ja viem, ja viem, pomyslela si. Ešte nie. Počkám, kým budeš pripravený, aby si ma predstavil Belle. Mal by si vedieť, že to nie je len o tom, že sa správam dosť sebecky. Bella ma bude mať tiež rada.Keď som sa náhlil von, neuráčilo sa mi odpovedať jej. Tak toto už bola trochu iná situácia. Bude Bella chcieť spoznať Alice?Bude chcieť mať za priateľku upírku? Poznať Bellu... táto myšlienka ju pravdepodobne nebude ani v najmenšom obťažovať.Zamračil som sa. To, čo Bella chcela a čo bolo pre ňu najlepšie, boli dve úplne odlišné veci. Začal som sa cítiť nesvoj, keď som zaparkoval na Bellinej príjazdovej ceste. Ľudské príslovie hovorilo o tom, že veci ráno vyzerajú úplne ináč - že veci sa menia, ak sa na ne človek vyspí. Budem vyzerať v tomto rannom svetle zahmleného dňa ináč? Viac alebo menej hrozivo ako v noci? Stihla počas spánku vsiaknuť pravdu? Bude nakoniec vystrašená?Hoci, jej sny boli v noci pokojné. Keď znova a znova vyslovovala moje meno, usmievala sa. Niekoľkokrát dokonca zamrmlala želanie, aby som zostal. Žeby to dnes už nič neznamenalo?Nervózne som čakal, načúvajúc zvukom vo vnútri domu - rýchle, potkýnajúce sa behanie po schodoch, hlasné odtrhnutie alobalu, zvuk zatrasenia obsahu chladničky, keď ju rýchlo zavrela. Ako keby sa ponáhľala. Nevedela sa dočkať školy? Usmial som sa nad toutomyšlienkou a vrátil sa mi stratený optimizmus.Pozrel som sa na hodinky.Pravdepodobne - berúc ohľad na rýchlosť jej schátralého pickupu - predsa len trošičku meškala.Bella takmer vybehla z domu. Taška jej letela z pleca, vlasy mala zvinuté do čohosi neurčitého, čo sa jej aj tak začínalo na krku rozpadať. Hrubý zelený sveter, ktorý mala na sebe, ju neuchránil pred tým, aby sa zhrbila pred chladnou hmlou.Ten dlhý sveter bol pre ňu príliš veľký a nevyzeral bohvieako. Zakrýval jej štíhlu postavu a spravil zo všetkých jej pekných kriviek akúsi neforemnú hmotu. Bol som rád, že to tak bolo, hoci som si zároveň želal, aby si obliekla niečo iné, napríklad ako tú jemnú modrú blúzku, ktorú mala na sebe včera... Látka veľmi pekne priliehala k jej pokožke a bola strihaná dosť nízko na to, aby odhalila, ako okúzľujúco sa jej kľúčna kosť v strede rozdeľovala, presne v mieste, kde sa pod jej hrdlom nachádzala malá jamka. Modrá látka ako rieka obklopovala jej jemnú postavu...Bolo lepšie - nevyhnutnejšie - keď som ani náhodou nemyslel na jej postavu, takže som bol vďačný za sveter, ktorý si dnes vzala. Nemohol som si dovoliť robiť chyby a ten zvláštny hlad, ktorý vo mne vyvolávali myšlienky na jej pery... jej pokožku... jej telo... hlbšie sa ním zaoberať by bola veľmi veľká chyba. Hlad, ktorý sa mi vyhýbal sto rokov. No nemohol som si dovoliť dotknúť sa jej, pretože to bolo neuskutočniteľné.Mohol by som ju zlomiť.Bella sa otočila od dverí v takom chvate, že takmer vrazila do môjho auta bez toho, aby si vôbec všimla, že tam stojí.Rýchlo zabrzdila a kolená sa jej začali triasť ako vyľakanému žriebäťu. Taška sa jej zošmykla z pleca a keď sa jej oči konečne sústredili na auto, rozšírili sa.Vystúpil som, nedbajúc na zachovanie si ľudskej chôdze, a otvoril som jej dvere spolujazdca. Už ju viac nebudem klamať - keď sme boli osamote, mohol som byť sám sebou.Vyplašene sa na mňa pozrela, ako keby som sa zjavil len tak z hmly. A potom sa prekvapenie v jej očiach zmenilo na čosi iné a ja som sa už viac nebál - alebo nedúfal - že jej city sa cez noc zmenili. Vrelosť, obdiv, očarenie, to všetko sa miešalo v topiacej sa čokoláde jej očí."Chceš sa so mnou zviesť?" opýtal som sa. Na rozdiel od včerajšieho večera, nechám ju, nech si vyberie. Odteraz už všetko muselo ísť podľa jej vôle."Áno, ďakujem," zamrmlala a bez váhania nasadla do auta.Prestane ma už niekedy nadchýnať to, že som bol jediný, komu hovorila áno? Pochybujem. Preletel som okolo auta, pretože som sa nemohol dočkať, kedy sa k nej pripojím. Nezdalo sa, že ju moje náhle objavenie šokovalo.Šťastie, ktoré som cítil, keď sedela vedľa mňa, nemalo obdobu. Hoci som sa cítil v kruhu mojej rodiny veľmi príjemne, aj napriek všetkým možným zábavkám, ktoré svet ponúkal, ešte nikdy som nebol takýto šťastný. Aj keď som vedel, že to nie je správne a že to môže skončiť veľmi zle, nedokázal som zadržiavať úsmev. Bundu som mal prehodenú cez opierku jej sedadla. Videl som, ako si ju premeriava.

"Doniesol som ti bundu," povedal som jej. Toto bola moja jediná výhovorka, prečo som sa dnes ráno takto náhle objavil. Vonku bola zima. Ona nemala bundu. Bola to taká prípustná forma gavalierstva. "Nechcem, aby si ochorela."

"Nie som z cukru," pozerala, sledujúc viac moju hruď než tvár, ako keby váhala pozrieť sa mi do očí. No navliekla si ju skôr, než som sa uchýlil k mojím formám presviedčania.

 "Nie si?" zamrmlal som si.

Keď som nabral smer ku škole, vyzrela von oknom. Ticho som vydržal len pár sekúnd. Musel som vedieť, nad čím dnes ráno premýšľa. Tak veľa sa medzi nami zmenilo, odkedy naposledy svietilo slnko.

"Tak čo, dnes nemáš žiadne otázky?" opýtal som sa bezstarostne.

Usmiala sa, veľmi rada, že som vyniesol tému na pretras. "Obťažujú ťa moje otázky?"

"Nie tak veľmi ako tvoje reakcie," povedal som jej úprimne, usmievajúc sa na ňu.

Kútiky úst jej opadli. "Reagujem zle?"

"Nie, to nie je v tom. Všetko berieš tak rozvážne až je to neprirodzené." Ani jeden výkrik. Ako je to možné? "Núti ma to premýšľať nad tým, čo si myslíš." Samozrejme, všetko čo robila aj nerobila vo mne vždy vyvolávalo tento pocit.

"Vždy ti hovorím, čo si myslím."

"Vždy si ich upravíš."

Opäť si zahryzla do pery. Zdalo sa, že si neuvedomovala tento pohyb - robila to mimovoľne, ako reakciu na napätie. "Ani veľmi nie."

A presne tieto dve slová vo mne vyvolali príšernú zvedavosť. Čo predo mnou skrývala?

"Dosť na to, aby ma to doháňalo k šialenstvu," povedal som jej.

Zaváhala, no potom zašepkala, "Nechcel by si to počuť."

Na chvíľu som sa nad tým zamyslel, prebiehajúc cez celý náš rozhovor minulú noc, slovo za slovom, kým som na to prišiel. Možno že to stálo toľkú námahu preto, lebo som si nevedel vybaviť nič, čo by som nechcel, aby mi povedala. A potom - keďže jej tón hlasu bol presne taký istý ako minulú noc; plný bolesti - spomenul som si. Raz som ju požiadal, aby nehovorila, čo si myslí. To nikdy nehovor, zavrčal som. Rozplakal som ju...

Toto predo mnou ukrývala? Hĺbku jej citov ku mne? Že to, že som netvor pre nu nič neznamenalo a že už bolo príliš neskoro na to, aby to zmenila?

Nedokázal som prehovoriť, pretože tá radosť a bolesť prehlušili všetky slová, konflikt medzi nimi bol príliš drsný na to, aby mi dovolili logicky a súvislo odpovedať. V aute bolo úplne ticho, až na tep jej srdca a rytmický pohyb pľúc.

"Kde je zvyšok tvojej rodiny?" opýtala sa náhle.

 Zhlboka som sa nadýchol, konečne berúc ohľad na bolesť, čo vyvolávala vôňa v aute; začínal som si na ňu zvykať, uvedomil som si spokojne - a donútil som sa znieť znova nenútene.

"Šli Rosalinim autom." Zaparkoval som na prázdnom mieste hneď vedľa toho spomínaného auta. Potlačil som úsmev nad tým, ako sa jej rozšírili oči. "Dosť nápadné, nemyslíš?"

"Ehm, wow. Ak má toto, tak prečo ju každé ráno vezieš?"

Rasalie by sa vyžívala v Bellinej reakcie... ak by bola voči nej objektívna, čo sa pravdepodobne nestane.

"Ako som povedal, je to nápadné. Snažíme sa zapadnúť."

"Neúspešne," povedala mi a bezstarostne sa zasmiala.

Zvuk jej smiechu zohrial čosi v mojej hrudi, hoci sa mi hlava topila v pochybnostiach.

"Tak potom prečo sa Rosalie rozhodla šoférovať, ak je to nápadnejšie?" opýtala sa.

"Nevšimla si si? Porušujem už všetky pravidlá."

Moja otázka mala znieť trošku hrozivo - no ale samozrejme, Bella sa len usmiala.

Nepočkala, kým jej otvorím dvere, presne ako minulú noc. Keďže som bol v škole, musel som predstierať, že som normálny - takže som sa nemohol hýbať dostatočne rýchlo, aby som tomu zabránil - no ona si jednoducho musela začať na takéto niečo zvykať, a to dosť skoro.

Šiel som vedľa nej tak blízko, ako som sa odvážil a starostlivo som hľadal každý znak toho, že sa jej nepáči moja blízkosť. Dvakrát mojim smerom natiahla ruku, no potom ju rýchlo odtiahla. Vyzeralo to tak, ako keby sa ma chcela dotknúť... Dych sa mi zrazu zrýchlil.

"Prečo vlastne máte takéto autá, ak si chcete zachovať súkromie?" opýtala sa, keď sme šli smerom do budovy.

"Je to naša slabosť," priznal som sa. "Všetci máme radi rýchlu jazdu."

"To sedí," zamrmlala kyslo.

Nezdvihla pohľad, aby zbadala môj široký úsmev.

Tak toto teda nie! Neverím tomu! Ako sa to Belle podarilo? Nechápem! Prečo?

Jessicino duševné tackanie sa prerušilo moje myšlienky. Čakala na Bellu, hľadajúc útočište pred dažďom pod strechou jedálne, s Bellinou bundou prevesenou cez ruku. Oči sa jej neveriacky rozšírili.

Bella si ju takisto všimla. Jemne sa začervenala, keď pochopila Jessicin výraz. Jej myšlienky boli dostatočne viditeľné na jej tvári.

"Ahoj, Jessica. Ďakujem, že si nezabudla," pozdravila ju Bella. Natiahla sa za bundou a Jessica jej ju bez slova podala. 

K Belliným priateľom by som mal byť zdvorilý, či to už boli dobrí priatelia alebo nie. "Dobré ráno, Jessica."

Uou...

Oči jej takmer vyliezli z jamôk. Pripadalo mi to dosť divné a zábavné a, úprimne, mierne trápne, ako ma Bellina blízkosť zmäkčila. Ako keby sa ma už viac nikto nebál. Ak by to Emmett zistil, neprestal by sa smiať minimálne ďalšie storočie.

"Eh... ahoj," zamrmlala Jessica a významne zazrela na Bellu. "Tak, myslím že sa uvidíme na trigonometrii."

Tak teraz mi všetko vysypeš. Nie neberiem ako odpoveď. Chcem detaily. Potrebujem detaily! Dočerta, Edward CULLEN!! Život je tak nefér.

Belle šklblo ústami. "Hej, tak na trigonometrii."

Jessicine myšlienky sa divoko rozbehli, keď sa ponáhľala na svoju prvú hodinu, sem-tam na nás zazerajúc.

Chcem celý príbeh. Komplet celý. Bolo ich včerajšie stretnutie plánované? Chodia spolu? Ako dlho? Ako to mohla tajiť? Prečo by to chcela tajiť? Nemôže to byť len taká príležitostná vec - musí to s ním myslieť vážne. Sú tu ešte aj nejaké iné možnosti? Zistím to. Musím to zistiť. Bozkávala sa s ním? Ach, môj ty bože... Jessicine myšlienky sa rozpoltili a odrazu jej hlavu naplnili predstavy. Strhol som sa nad nimi a to nie len preto, že v jej snoch nahradila Bellu sebou.

Toto by som nemohol. A aj tak... chcel som...

Nechcel som si to priznať. Akými všetkými možnými cestami som Bellu hnal? A ktorá z nich skončí jej zabitím?

Potriasol som hlavou, snažiac sa odľahčiť situáciu.

"Čo jej povieš?" opýtal som sa Belly.

"Hej!" ostro zašepkala. "Myslela som si, že mi nedokážeš čítať myšlienky!"

"To nie." Prekvapene som na ňu zízal, snažiac sa pochopiť jej slová. Aha - pravdepodobne sme mysleli na to isté. Hm... páčilo sa mi to. "Aj tak," povedal som jej, "viem čítať jej - chystá sa ťa v triede prepadnúť."

Bella zaúpela a striasla si z pliec bundu. Najprv som si neuvedomil, že mi ju vracia - nepýtal by som si ju; bol by som radšej, keby si ju nechala...ako spomienku - takže som bol príliš pomalý na to, aby som jej ponúkol pomoc. Podala mi bundu a potom sa navliekla do svojej vlastnej bez toho, aby si všimla, že som sa natiahol, aby som jej pomohol. Zamračil som sa, no ovládol sa skôr, než si to všimla.

"No, tak čo jej povieš?" opýtal som sa znova.

"Nezaškodila by mi malá pomoc. Čo chce počuť?"

Usmial som sa a potriasol som hlavou. Chcel som vedieť, čo si myslí. "To nie je fér."

Zúžila oči. "Nie, to že sa nepodelíš o to, čo vieš, to nie je fér."

Jasne - neuznávala dvojaký meter.

Dostali sme sa až k dverám jej triedy - kde ju budem musieť opustiť; rozmýšľal som, či mi slečna Copová vyjde v ústrety, ak si budem chcieť presunúť hodiny angličtiny... Sústredil som sa. Tentoraz môžem byť férový.

"Chce vedieť, či potajomky randíme," povedal som pomaly. "A chce vedieť, čo ku mne cítiš."

Jej oči sa rozšírili - nie vyplašene, ale prefíkane. Boli pre mňa ako otvorená kniha, dosť čitateľné. Hrala sa na nechápavú.

"Hups," zamrmlala. "Čo by som jej mala povedať?"

"Hmm..." Vždy sa snažila, aby som ja prezradil viac, než ona. Uvažoval som nad tým, ako odpoviem.

Neposlušný prameň vlasov, jemne navlhnúť od hmly sa predral ponad jej plece a stočil sa na mieste, kde jej sveter ukrýval kľúčnu kosť. Pritiahlo to moje oči... priťahujúc ich naprieč ostatným líniám...

Opatrne som sa k nemu natiahol, snažiac sa nedotýkať jej pokožky - ráno už bolo dosť chladné aj bez môjho dotyku - a zatočil som ho späť do neupraveného uzla. Teraz ma už nemôže rozrušiť. Pri myšlienke, ako sa Mike Newton dotkol jej vlasov som zaťal sánku. Od neho sa odtiahla. Teraz jej reakcia bola úplne iná; okrem toho, že mierne roztvorila oči, že sa začervenala a že srdce jej začalo nepravidelne biť.

Snažil som sa zakryť úsmev, keď som jej odpovedal na otázku.

"Predpokladám, že na prvú otázku je môžeš odpovedať áno... ak ti to nevadí--" je to jej voľba, len jej voľba, "--je to ľahšie než hocijaké iné vysvetlenie."

"Nevadí mi to," zašepkala. Jej srdce sa ešte stále nedalo dokopy.

"A čo sa týka zvyšných otázok..." nedokázal som zakryť úsmev. "No, budem počúvať, aby som sa dozvedel odpoveď."

Nech Bella zváži toto. Zadržal som smiech, keď jej tvár preťal šok.

Otočil som sa ešte skôr, než sa mohla opýtať na viac. Už som sa aj tak musel zmierovať s tým, že som jej nemohol dať to, čo chcela. A nakoniec, chcel som počuť jej myšlienky, nie moje.

"Uvidíme sa na obede," poznamenal som cez plece ako výhovorku na to, aby som sa uistil, že ešte stále na mňa zhrozene pozerá, pričom ústa mala dokorán otvorené. Znova som sa otočil a zasmial sa.

Keď som odchádzal, len matne som si uvedomoval tie šokované a špekulatívne myšlienky, čo svišťali okolo mňa - oči im poskakovali z Bellinej tváre na moju vzďaľujúcu sa postavu. Nevšímal som si ich. Nedokázal som sa sústrediť. Bolo už dosť ťažké udržiavať sa na prijateľnej rýchlosti chôdze, keď som kráčal krížom cez mokrý trávnik na moju ďalšiu hodinu. Chcel som bežať - skutočne utekať, tak rýchlo, aby som zmizol, tak rýchlo, aby som mohol cítiť, ako sa vznášam. Jedna moja časť sa už aj tak vznášala.

Keď som vošiel do triedy, obliekol som si bundu a nechal som, aby ma obkolesila jej vôňa. Teraz moje hrdlo bude pravdepodobne horieť - musím sa znecitlivieť - a potom bude ľahšie ignorovať to vtedy, keď s ňou budem na obede...

Bolo len dobré, že ani jeden z učiteľov sa neobťažoval vyvolať ma, pretože dnešok by bol pravdepodobne deň, kedy by ma nachytali nepripraveného, úplne neschopného odpovedať. Moja myseľ sa zdržovala na toľkých rozličných miestach; len moje telo zostávalo v triede.

Samozrejme, pozoroval som Bellu. Stávalo sa to už prirodzeným - niečím takým automatickým, ako bolo dýchanie. Počul som jej rozhovor s Mikom Newtonom, ktorý mal riadne podkopané sebavedomie. Rýchlo zvrtla rozhovor na Jessicu a ja som sa usmial tak široko, že Rob Sawyer, ktorý sedel po mojej pravici, sa trhol a mierne sa odtiahol.

Uch. Strašidelné.

No, až tak veľmi som asi nezmäkol.

Takisto som sledoval Jessicu a jej otázky, ktoré sa čím ďalej, tým viac stupňovali. Nevedel som sa dočkať štvrtej hodiny, po Belliných odpovediach som bažil desaťkrát viac než to ľudské dievča, ktorému išlo len o čerstvé klebety.

A počúval som aj Angelu Weberovú.

Na vďačnosť, ktorú som k nej cítil, som nezabudol - nie len preto, že o Belle premýšľala len v dobrom, ale aj za jej pomoc minulú noc. Celé ráno som hľadal niečo, čo by si želala. Predpokladal som, že to bude ľahké; tak ako každý človek, musí tu byť niečo, hocijaká hlúposť, o ktorú by sa zaujímala. Možno aj niekoľko. Niečo by som jej anonymne doručil a boli by sme si vyrovnaní.

Lenže z jej strany to bolo s myšlienkami podobne ako s Belou. Na teenagera boli akosi zvláštne spokojná. Šťastná, povedal by som. Možno to bol dôvod, prečo bola tak nezvyčajne dobrá - bola pravdepodobne jednou z tých ľudí, čo mali čo chceli a boli s tým spokojní. Ak aj nevnímala učiteľov alebo poznámky, myslela na svojich dvoch bratov - dvojčatá - ktoré tento týždeň brala na pláž - predpokladala, že budú veľmi nadšení, takmer ako keby bola ich matka. Dosť často sa o nich musela starať, no nevadilo jej to. Bolo to veľmi roztomilé.

No mne to nijak nepomohlo.

Muselo tu byť niečo, čo chcela. Budem musieť jednoducho pokračovať v hľadaní. Ale neskôr. Teraz nadišla chvíľa, kedy má Bella trigonometriu s Jessicou.

Keď som išiel na hodinu angličtiny, nevnímal som ani, kam vlastne idem. Jessica už sedela na svojom mieste a oboma nohami netrpezlivo klopkala po podlahe keď čakala, kedy sa objaví Bella.

A ja som urobil presný opak, keď som si obsadil miesto v triede, zostal som úplne nehybný. Musel som si stále pripomínať, že občas sa mám aj pohnúť. Aby som si udržal svoju rolu. Bolo to pomerne ťažké, keďže som sa plne sústreďoval na Jessicu. Dúfal som, že skutočne bude dávať pozor a bude sa snažiť prečítať pre mňa niečo z Bellinej tváre.

Jessicino klopkanie sa zintenzívnilo, keď do triedy vstúpila Bella.

Vyzerá... mrzuto. Prečo? Možno že to s Edwardom Cullenom bol len falošný poplach. To by ma riadne sklamalo. A vlastne... potom je ešte stále voľný... Ak sa teraz už zaujíma o randenie, rada by som mu s tým pomohla...

Bellina tvár nevyzerala namrzene, ale neochotne. Znepokojovala sa, pretože vedela, že všetko budem počuť. Usmial som sa.

"Všetko mi prezraď!" Dožadovala sa Jessica, keď si Bella vyzliekla bundu a prevesila ju cez operadlo stoličky. Pohybovala sa tak, že z nej sálala neochota.

Ach, je taká pomalá. Je čas dostať sa k veci!

"Čo by si chcela vedieť?" načala Bella, keď si sadla.

"Čo sa dialo minulý večer?"

"Objednal mi večeru a potom ma odviezol domov."

A ďalej? Ale no tak, musí tu byť niečo viac než len toto! Aj tak klame, viem to. Veď ja to z nej vytiahnem.

 

"Ako si sa dostala domov tak rýchlo?"

Videl som, ako Bella nad Jessiciným podozrením prekrútila očami.

"Jazdí ako blázon. Bolo to strašné."

Jemne sa pousmiala a ja som vybuchol do smiechu a prerušil tým výklad pána Masona. Snažil som sa to zamaskovať kašľom, no nikoho som tým neoklamal. Pán Mason na mňa podráždene zazrel, no neobťažoval som sa prečítať mu myšlienky, ktoré sa skrývali za týmto pohľadom. Počúval som Jessicu.

Hm. Zdá sa, že vraví pravdu. Prečo chce, aby som to z nej ťahala ako z chlpatej deky? Ja by som to vykrikovala tak, že by mi pľúca nestačili. 

"Bolo to niečo ako rande? Dohodli ste sa, že sa tam stretnete?"

Jessica sledovala, ako sa na Bellinej tvári zablesklo prekvapenie, a bola veľmi sklamaná, že vyznievalo tak úprimne.

"Nie, bola som veľmi prekvapená, že ho tam vidím," povedala jej Bella.

Čo sa to deje?? "Ale vyzdvihol ťa dnes ráno, aby ťa odviezol do školy?" Musí byť za tým niečo viac.

"Áno, to bolo tiež prekvapenie. Všimol si, že nemám bundu."

To nie je teda nič extra, pomyslela si Jessica sklamane.

Už som bol unavený z toho, kam viedli jej otázky, chcel som počuť niečo, čo som ešte nevedel. Nádejal som sa, že bude taká nespokojná s jej odpoveďami, že preskočí rovno na otázku, na ktorú som čakal.

"Pôjdete znova niekam?" Pýtala sa.

"Ponúkol sa, že ma v sobotu zvezie do Seattlu, pretože je presvedčený, že moje auto to nezvládne - to sa ráta?"

Hm.. isto sa o ňu zaujíma... ako keby ju ochraňoval. Z jeho strany tu určite niečo je, ak nie z jej. Ako je TOTO možné? Bella musí byť šibnutá.

"Hej," odpovedala Jessica na Bellinu otázku.

"Tak potom dobre," zakončila Bella. "Áno."

"Fíha... Edward Cullen." Toto je dôležitejšie, či sa jej páči, alebo nie.

"Ja viem," vzdychla si Bella.

Tón jej hlasu Jessicu povzbudil. No konečne - zdá sa, ako keby si to uvedomovala! Musí vedieť...

"Počkať!" Povedala Jessica, náhle si spomínajúc na jednu z otázok, na ktoré bola najviac zvedavá. "Pobozkal ťa?" Prosím, povedz, že áno a potom mi dopodrobna opíš každú sekundu!

"Nie," zamrmlala Bella a sklesnuto sa pozrela na svoje ruky. "Takto to nie je."

Do čerta. Dúfala som, že... Ha. Vyzerá, že ona tiež.

Zamračil som sa. Bellu niečo znepokojilo, no nemohla to byť tá vec, na ktorú myslela Jessica. To by nemohla chcieť, keď vedela to, čo vedela. Nechcela by byť tak blízko k mojim zubom. Vedela, že sú ostré ako tesáky.

Striasol som sa.

Myslíš, že v sobotu...?" nabádala ju Jessica.

Bella vyzerala ešte horšie, keď povedala, "O tom vážne pochybujem."

Áno, áno, dúfa v to... Chudák ona.

Len preto, že som to všetko sledoval cez Jessicino vnímanie sa zdalo, že má pravdu?

Na sekundu ma prerušila myšlienka, síce dosť nereálna, na to, aké by to bolo pobozkať ju. Moje pery na jej, ľadové a mramorové na jej teplých, poddajných a hodvábnych...

A potom by umrela.

Strhol som sa a potriasol hlavou a znova som sa sústredil.

"O čom ste sa rozprávali?" Rozprávala si sa s ním vôbec, alebo to išlo tak, ako teraz so mnou?

Smutne som sa usmial. Jessica nebola veľmi ďaleko.

"Ja ani neviem, Jess. O veľa veciach. Napríklad trochu aj o eseji na angličtinu."

Veľmi málo. Zoširoka som sa usmial.

Ale, NO TAK. "Prosím, Bella! Aspoň niečo."

Bella chvíľu premýšľala.

"Tak dobre, mám niečo. Mala si vidieť, ako s ním servírka flirtovala - miestami až príliš. Ale ani si ju nevšímal."

Dosť divné, podeliť sa s ňou práve s týmto. Prekvapilo ma, že si to Bella vôbec všimla. Nepripadalo mi to dôležité.

Zaujímavé... "To je dobré znamenie. Bola pekná?"

Hm. Jessica za tým videla viac, než ja. To musí byť niečo, čo vedia len ženy.

"Veľmi," povedala jej Bella. "A mala možno devätnásť alebo dvadsať."

Jessica si na chvíľu spomenula na pondelkový večer, kedy mala rande s Mikom, ktorý bol k servírke, ktorú ona nepovažovala za veľmi peknú, príliš priateľský. Odstrčila túto myšlienku na bok, dusiac hnev, čo v nej vyvolávala a vrátila sa späť k Belle, bažiac po detailoch.

"Ešte lepšie. Fakt sa mu musíš páčiť."

"Myslím, že áno," povedala Bella pomaly a ja som strnul takmer na kraji stoličky. "No je to ťažko povedať. Hovorí veľmi nejasne."

 Pravdepodobne som nebol až taký priehľadný, ako som si myslel, že som. No aj tak... pri tom, aká je vnímavá... Ako to, že si nevšimla, že som do nej zaľúbený? Preskúmal som náš rozhovor, dosť prekvapený, že som tie slová nepovedal nahlas. Mal som pocit, že toto poznanie sa skrývalo za každým slovom, ktoré sme si doteraz povedali.

Wow. Ako dokážeš sedieť oproti niekomu, kto vyzerá ako manekýn a rozprávať sa s ním? "Nechápem, odkiaľ berieš tú odvahu byť s ním osamote," povedala Jessica.

Bellinou tvárou preletelo zdesenie. "Prečo?"

Zvláštna reakcia. Čo si myslí, že som mala na mysli? "Je taký..." Aké je to správne slovo? "Odstrašujúci. Nevedela by som, čo mu povedať." Dnes ráno som k nemu nedokázala ani len prehovoriť, pričom všetko, čo mi povedal, bolo 'dobré ráno'. Musela som vyzerať ako úplný idiot.

Bella sa usmiala. "Keď som s ním, mám problém udržať niť myšlienok."

Pravdepodobne chcela, aby sa Jessica cítila lepšie. Keď bola so mnou, bola až neprirodzene kľudná.

"Ach, to hej," vzdychla si Jessica. "Je neskutočne úžasný."

Bellin výraz na tvári náhle ochladol. V očiach sa jej zaiskrilo to, čo vždy, keď zacíti vo vzduchu nespravodlivosť. Jessica si to nevšimla.

"Na ňom je niečo viac, než len to," oborila sa na ňu Bella.

Oooo. Tak sme sa konečne niekam dostali. "Vážne? A čo ako?"

Bella si nachvíľu hrýzla peru. "Nemôžem to tak dobre opísať," povedala nakoniec. "Ale za tou tvárou sa skrýva niečo ešte neuveriteľnejšie." Odvrátila svoj pohľad od Jessicy a zadívala sa do diaľky.

Cítil som sa podobne ako vtedy, keď si o mne Carlisle alebo Esme mysleli viac, než by som si zaslúžil. Podobne, no tento pocit bol intenzívnejší, viac pohlcujúci.

To si hovor vieš komu - nič nie je lepšie, než tá tvár! No, ak neberieme do úvahy jeho telo... Ach... "Je toto možné?" zachichotala sa Jessica.

Bella sa neotočila. Pokračovala s dívaním sa kamsi do neznáma, ignorujúc Jessicu.

Normálny človek by sa radoval. Možno, ak sa budem pýtať len jednoduché otázky... Haha. Ako keby som sa rozprávala so škôlkarom. "Takže ho máš rada, čo?"

Znova som stuhol.

Bella sa na Jessicu nepozrela. "Áno."

"Myslela som, či ho máš skutočne rada."

"Áno."

Aha, ako sa červená!

Videl som to

"Ako veľmi ho máš rada?" neprestala Jessica.

Trieda, v ktorej som mal angličtinu by mohla aj vzbĺknuť a ja by som si to ani nevšimol.

Bellina tvár teraz žiarila na červeno - takmer som to teplo cítil.

"Až príliš," zašepkala. "Viac, než má rád on mňa. No neviem, čo s tým."

Bingo! Čo sa to pán Varner práve opýtal? "Ehm.. ktoré číslo, pán Varner?"

Bolo veľmi dobré, že Jessica už Bellu nevypočúvala. Potreboval som pauzu.

Na čo preboha myslelo to dievča práve teraz? Viac, než má rád on mňa? A ako prišla na toto? No neviem, čo s tým? Čo to znamenalo? Nenachádzal som žiadne rozumné vysvetlenie. Nedávali mi absolútne žiaden zmysel.

Zdá sa, že si už ničím nemôžem byť istý. Také samozrejmé veci, ktoré dávali perfektný zmysel, sa akosi v jej hlave prekrútili a otočili o stoosemdesiat stupňov. Viac, než má rád on mňa? Možno by som ten ústav zatiaľ nemal úplne vylúčiť.

 Zízal som na hodinky, zatínajúc zuby. Ako sa môže pár minút zdať tak príšerne nekonečných? A kde zmizol môj doterajší pohľad na ne?

Zatínal som sánku počas celej hodiny trigonometrie pána Varnera. Počul som z nej viac, než z prednášky na tej mojej. Bella a Jessica sa už viac nerozprávali, no Jessica na ňu párkrát zazrela, a raz sa Bellina tvár znova sfarbila do červena bez zjavnej príčiny.

Obed bol ešte v nedohľadne.

Nebol som si istý, či z nej Jessica vytiahne nejaké odpovede, na ktoré som čakal, keď hodina skončí, no Bella bola rýchlejšia ako ona.

Hneď ako zazvonilo, otočila sa k nej.

"Na angličtine sa ma Mike pýtal, či si hovorila niečo o pondelkovom večere," povedala a kútiky úst sa jej mierne zdvihli. Pochopil som to - útok bola najlepšia obrana.

Mike sa na mňa pýtal? Radosť spravila s jej mysľou čosi zvláštne, akosi ju zmäkčila, už v nej nebol ten jej známy posmešný podtón. "Nežartuj! Čo si povedala?"

"Vravela som mu, že si sa dobre bavila - vyzeral, že ho to potešilo." 

"Povedz mi presne čo povedal a čo presne si mu odpovedala!"

A to bolo všetko, čo som dnes z Jessicy vytiahol. Bella sa usmievala, ako keby si myslela to isté. Ako keby vyhrala jedno imaginárne kolo.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář