Jdi na obsah Jdi na menu
 


9. Port Angeles

 

Ešte bolo príliš jasno, aby som mohol vojsť do mesta, keď som sa blížil k Port Angeles; slnko bolo ešte privysoko, a hoci boli moje okná tmavé, bolo zbytočné riskovať. Ešte viac zbytočne riskovať, mal by som povedať.Bol som si istý, že Jessicine myšlienky budem počuť už zďaleka - jej boli hlasnejšie než Angeline, no hneď keď som našiel jednu, našiel som aj druhú. Keď sa tiene predĺžili, mohol som sa priblížiť. Z cesty som odbočil na zarastenú príjazdovú cestu, ktorá sa očividne už dlho nepoužívala.Vedel som, kde mám hľadať - v Port Angeles bol len jeden butik. Dlho netrvalo a našiel som Jessicu, ako sa obzerá v troch zrkadlách, pričom som zbadal kdesi v jej okrajovom pohľade Bellu, ktorá hodnotila čierne šaty, ktoré mala Jessica práve na sebe.

Bella ešte stále vyzerá naštvane. Ha ha. Angela mala pravdu - Tyler bol toho plný. Hoci aj tak nemôžem uveriť, že ju to tak rozčúlilo. Aspoň vie, že má na koncoročný ples už rande zabezpečené. Čo ak sa Mike nebude baviť a nepozve ma viac von? Čo ak pozve na ples Bellu? Pozvala by ona Mika, ak by som nič nepovedala? Myslí si Mike, že je krajšia ako ja? Myslí si ona, že je krajšia než ja?

"Mne sa páčia viac tie modré, zdôrazňujú ti oči."

Jessica sa falošne usmiala na Bellu, podozrivo si ju premeriavajúc.

Skutočne si to myslí, alebo len chce, aby som vyzerala v sobotu ako krava?Už ma unavovalo počúvať ju. Vyhľadal som Angelu - och, Angela si práve prezliekala šaty, tak som rýchlo odbehol z jej myšlienok, aby som jej nechal súkromie. /pozn. prekl.: čistý Ed... každý jeden chalan by sa pozeral ďalej, Angela-neAngela:D/No, v tomto oddelení sa Bella nemohla dostať do nejakých problémov. Nechám ich nakupovať a keď skončia, dobehnem ich. Do tmy už nechýba veľa - mraky sa začali od západu znova objavovať. Nejasno som ich videl cez hustý les, no vedel som, ako urýchlia západ slnka. Privítal som ich a dožadoval som sa ich viac, než kedykoľvek predtým. Zajtra už budem môcť sedieť vedľa Belly v škole, na obede ju budem opäť okupovať. Môžem sa jej opýtať na všetko, čo som si doteraz nazhromaždil...

Takže bola zúrivá na Tylera. Videl som to v jeho hlave - a že keď hovoril o plese, doslovne si uplatňoval nárok na Bellu. Predstavil som si jej výraz v to popoludnie - rozhorčená nedôvera - a rozosmial som sa. Rozmýšľal som, čo by mu na to asi povedala. Nechcel by som zmeškať jej reakciu.Čas sa vliekol hrozne pomaly, kým som čakal na tmu. Pravidelne som kontroloval Jessicu; jej duševný hlas bolo najľahšie nájsť, no nerád som ostával v jej hlave. Videl som miesto, kam sa chystali ísť najesť. V čase večere už bude tma... možno by som si mohol náhodne zvoliť tú istú reštauráciu. Dotkol som sa mobilu v mojom vrecku rozmýšľajúc nad tým, že by som pozval Alice... Hrozne by sa jej to páčilo, no chcela by sa tiež porozprávať s Bellou. Nebol som si istý, že chcem Bellu vtiahnuť do môjho sveta ešte viac. Jeden upír snáď nestačil?Opäť som skontroloval Jessicu. Pýtala sa Angely, čo si myslí o jej šperkoch.

"Možno by som mala ten náhrdelník vrátiť. Mám jeden doma, čo by sa hodil, plus, minula som viac, než som mala..." Mama bude zúriť. Na čo som myslela?

"Nevadí mi, ak sa vrátime. Myslíš, že nás bude Bella hľadať?"

A toto malo čo znamenať? Bella nebola s nimi? Najprv som sa pozeral cez Jessicine oči, potom cez Angeline. Boli na chodníku pred radom obchodov a práve sa otáčali späť. Bella nebola nikde v ich dosahu.

Och, koho zaujíma Bella? Pomyslela si netrpezlivo Jessica ešte predtým, než odpovedala Angele na otázku. "Bude v pohode. Stihneme dôjsť do reštaurácie aj vtedy, keď sa vrátime. Mimochodom, myslím, že by chcela byť osamote." Krátko som zbadal kníhkupectvo, nad ktorým Jessica premýšľala ako nad miestom, kam šla Bella.

"Tak potom si pohnime," povedala Angela. Dúfam, že si Bella nemyslí, že sme sa jej chceli zbaviť. Bola vtedy v aute ku mne taká milá... Je ozaj veľmi dobrá osoba. No celý deň sa zdá taká nešťastná. Žeby to bolo kvôli Edwardovi Cullenovi? Asi preto sa pýtala na jeho rodinu...

Mal som dávať lepšie pozor. Čo všetko som ešte zmeškal? Bella sa niekde vydala sama a ešte predtým sa na mňa pýtala? Angela sa teraz zamerala na Jessicu - ktorá bľabotala o tom idiotovi Mikovi - a tak som z nej už nič viac nevytiahol.

Pozoroval som tiene. Slnko sa v dostatočne rýchlom čase skryje za mraky. Ak zostanem na západnej strane cesty, kde budovy clonili slnečné svetlo...

Bol som nedočkavý, keď som prechádzal do centra mesta. Toto nebolo niečo, čo som predpokladal - Bella, vydávajúc sa na vlastnú päsť - a tak som netušil, ako ju nájsť. Mal som na to myslieť.

Port Angeles som poznal dosť dobre; zaviezol som sa priamo ku kníhkupectvu, ktoré som videl v Jessiciných myšlienkach a dúfal som, že mi nebude trvať dlho, než ju nájdem, vediac, že to nebude ľahké. Kedy mi niečo Bella zľahčila?

Samozrejme, malý obchod bol úplne prázdny okrem staromódne oblečenej ženy za pultom. Nevyzeralo to ako miesto, ktoré by upútalo Bellu - príliš náboženské pre takú praktickú osobu /pozn. prekl.: bolo tam použité slovo "new age" čo znamená "nový vek" - akési duchovné hnutie/. Šla vôbec dnu?

Našiel som kúsok tieňa, kde som mohol odparkovať, čo bol malý chodníček pod markízou. Naozaj by som nemal. Prechádzanie sa počas slnečných lúčov bolo nebezpečné. Čo ak prechádzajúce auto odrazí slnečné svetlo v tej nesprávnej chvíli?

No nevedel som, ako ináč Bellu nájsť!

Zaparkoval a vystúpil som, ukrývajúc sa hlboko v tieni. Rýchlo som prešiel do obchodu, no nikde nebola ani stopa po Bellinej vôni. Na chodníku bola, no v obchode nebola po nej ani zmienka."Vitajte! Môžem vám nejako.." začala predavačka, no ja som už bol vonku.

Nasledoval som Bellinu vôňu tak ďaleko, ako mi to tiene dovoľovali a zastal som, keď som došiel na začiatok slnečného žiarenia.

Ako bezmocne som sa teraz cítil - zastavený čiarou medzi svetlom a tmou, ktorá sa rozprestierala na chodníku priamo predo mnou. Mal som prílši obmedzené možnosti.

Mohol som len hádať, že prešla krížom cez ulicu a šla na juh. V tomto smere nebolo takmer nič. Stratila sa? Hm, sedelo by to na ňu.

Vrátil som sa do auta a pomaly som prechádzal ulicami, snažil som sa ju nájsť. Prehľadal som ešte niekoľko tieňov, no jej vôňu som zachytil len raz, ktorej smer ma zmiatol. Kam sa snažila ísť?

Párkrát som pendloval medzi kníhkupectvom a reštauráciou a dúfal som, že ju niekde zbadám. Jessica a Angela už boli v reštaurácii a rozhodovali sa, či si majú objednať, či počkať na Bellu. Jessica bola za okamžitú objednávku.

Blúdil som mysľami cudzincov a sledoval som svet ich očami. Niekto ju určite musel zazrieť.

Čím ďalej, tým som bol viac znepokojený. Nikdy predtým som nerozmýšľal nad tým, aké ťažké je nájsť ju, ak je, tak ako teraz, preč z môjho dohľadu, či z miest, kam bežne chodí. Nepáčilo sa mi to.

Mraky začínali zakrývať horizont, čo znamenalo, že o pár minút budem môcť ísť sledovať jej vôňu peši. Potom mi už nebude trvať tak dlho nájsť ju. Teraz mi to sťažovalo slnko. Už len pár minút a ja budem opäť vo výhode, a naopak, ľudský svet bude ten neschopný.

Ďalšia a ďalšia myseľ. Všetky obsahovali nepodstatné myšlienky.

...myslím, že to dieťa má ďalšiu ušnú infekciu...

Bolo to šesť-štyri-nula, alebo šesť-nula-štyri...?

Znova mešká. Mala by som mu povedať...

Aha, tu je!

Konečne som zazrel jej tvár. Nakoniec si ju predsa len niekto všimol!

Úľava netrvala ani stotinu sekundy, keď som sa dôkladnejšie prehrabal myšlienkami chlapa, ktorý sa nad obrazom jej tváre škodoradostne uškŕňal.

 

Jeho myseľ bola pre mňa cudzia, no napriek tomu nie celkom neznáma. Kedysi som presne takéto mysle zabíjal.

 

"NIE!" zareval som. Z môjho hrdla sa valilo trhavé vrčanie. Síce som stlačil plynový pedál až po podlahu, no kam som vlastne šiel?

 

Vedel som, približne, kde sa asi môže nachádzať, no nebolo to dosť konkrétne. Niečo, musí tu byť niečo... názov ulice, obchodu, niečo, čo by mi udalo presné miesto. Lenže Bella bola ukrytá hlboko v tieni a jeho oči sa zameriavali len na jej vystrašený výraz. Vyžíval sa v jej strachu.

 

Jej tvár sa rozmazávala v hŕbe ostatných. Bella nebola jeho prvá obeť.

 

Moje hlasné vrčanie zatriaslo karosériou auta, ale nevenoval som tomu ani najmenšiu pozornosť.

 

Na stenách, ktoré ju obklopovali, neboli žiadne okná. Pravdepodobne bola niekde v priemyselnej zóne, preč od nákupnej časti. Kolesá na mojom aute zaškrípali, keď som vchádzal do zákruty, vyhýbajúc sa ďalšiemu vozidlu, a dúfal som, že idem správnym smerom. Zatiaľ čo ostatní vodiči zúrivo trúbili, mne to bolo úplne jedno.

 

Pozri, ako sa trasie! Zachichotal sa. Jej strach ho priťahoval - bola to časť, v ktorej sa špeciálne vyžíval.

 

"Nepribližujte sa." Jej hlas znel ticho a vyrovnane, nekričala.

 

"Ale no tak, zlatíčko."

 

Hľadel na ňu, ako sa trhla nad chrapúnskym smiechom, ktorý sa ozval z iného smeru. Ten zvuk ho rozčúlil - Sklapni, Jeff! pomyslel si - no užíval si jej zdesenie. Vzrušovalo ho to. Predstavoval si ju ako žiada, ako ho prosí...

 

Nevšimol som si, že tam nebol sám, až kým som nepočul hlasný smiech. Sledoval som všetko jeho očami a túžil som nájsť niečo, čoho sa môžem zachytiť. Pohol sa jej smerom, zatiaľ čo si preťahoval svaly na rukách.

 

Mysle ostatných neboli také odporné, ako tá jeho. Všetci boli v mierne podnapitom stave, nikto z nich si neuvedomoval, ako ďaleko asi muž menom Lonnie chce zájsť. Len ho slepo nasledovali. Sľúbil im, že sa trochu zabavia...

 

Jeden z nich nervózne pozrel dole ulicou - nechcel, aby ho prichytili pri obťažovaní dievčaťa - a konečne mi poskytol to, čo som tak veľmi potreboval. Tú križovatku, na ktorú hľadel, som okamžite rozpoznal.

 

Preletel som na červenú a potom som sa prepchal miestom medzi dvoma autami, ktoré sa pohli na zelenú v inom smere. Začul som trúbenie.

 

Vo vrecku mi zavibroval mobil, no ignoroval som ho.

 

Lonnie sa k nej pomaly pohol, predlžujúc napätie - to bola tá časť, ktorá ho špeciálne vzrušovala. Čakal na to, kedy začne kričať, aby si to mohol vychutnať.

 

Lenže Bella zaťala sánku a sústreďovala sa. Prekvapilo ho to, pretože očakával pokus o útek. Bol prekvapený a mierne sklamaný. Mal rád, keď mohol svoju korisť uštvať, ten adrenalín, ktorý vznikal pri love.

 

Táto je odvážna. Možno že je to lepšie... bude viac bojovná.

 

Bol som len blok od nej. Ten zloduch už určite musel začuť hluk môjho motora, no neprikladal tomu žiaden význam, pretože sa príliš sústredil na svoju obeť.

 

Chcel by som vidieť, ako by si to užíval, keby bol on tá korisť. Chcel by som vidieť, čo by si pomyslel o mojom štýle lovu.

 

V ďalšej sekcii mojej hlavy som práve prechádzal radom mučení, ktoré som kedysi používal na svoje obete počas dní, keď som bral spravodlivosť do vlastných rúk, a hľadal som to najbolestivejšie z nich. Za toto bude trpieť. Bude kričať od bolesti. Ostatných len zabijem, ale príšera menom Lonnie bude prosiť o smrť ešte veľmi dlho predtým, než mu ju poskytnem.

 

Bol na ceste a približoval sa k nej.

 

Ostro som zabočil za roh a tak som vysvietil prednými svetlami celú tú scénu. Všetci stuhli na mieste. Mohol som Lonnieho jednoducho zraziť, no bola by to pre neho príliš jednoduchá smrť.

 

Zakrúžil som autom tak, až som bol otočený tým smerom, odkiaľ som prišiel, zatiaľ čo som namieril dverami spolujazdca priamo k Belle. Otvoril som ich, kým ona už bežala k autu.

 

"Nastúp," zavrčal som.

 

Čo do frasa?

 

Vedel som, že je to zlý nápad! Nie je tu sama.

 

Nemal by som utiecť?

 

Myslím, že budem vracať...

 

Bella bez zaváhania naskočila dnu a zabuchla za sebou dvere.

 

A hneď po tom na mňa pozrela tým najdôverčivejším výrazom, aký som kedy videl na ľudskej tvári, a v tom momente sa všetky moje doterajšie plány mučiť ich zrútili.

 

Trvalo mi veľmi krátko, kým som si uvedomil, že ju nemôžem nechať v aute, kým ja si budem vybavovať účty s tými štyrmi chlapmi na ulici. Čo také by som jej povedal, aby sa nepozerala? Ha! Kedy urobila to, čo som od nej žiadal? Kedy vôbec urobila niečo bezpečné?

 

Odtiahol by som ich z jej pohľadu a nechal by som ju samú v aute? Pochyboval som o tom, že by sa ulicami Port Angeles plazil ďalší nebezpečný človek, no kedysi som nevedel, že by tu vôbec nejaký mohol byť! Priťahovala všetko nebezpečenstvo ako magnet. Nemôžem ju spustiť z očí.

 

Pravdepodobne si nevšimla, keď som zrýchlil a odnášal som ju preč od jej prenasledovateľov, ktorí hľadeli na moje auto s otvorenými ústami. Asi nezaregistrovala ten moment, kedy som zaváhal. Predpokladala, že plánom bol od začiatku útek.

 

Dokonca som ho ani nemohol zraziť autom! Vystrašilo by ju to.

 

Po jeho smrti som tak príšerne túžil, až mi zvonilo v ušiach, mal som zahmlený zrak, cítil som tú potrebu na jazyku. Svaly sa mi zvinuli naliehavosťou, nevyhnutnosti jeho smrti, túžbou po nej. Musel som ho zabiť. Pomaly by som ho celého ošúpal, kúsok za kúskom, oddelil by som kožu od svalov, svaly od kostí...

 

Lenže Bella - pre mňa jediné dievča na svete - sa držala sedadla oboma rukami a sledovala ma veľkými očami, v ktorých sa zrkadlila bezvýhradná dôvera. Pomsta bude musieť počkať.

 

"Zapni si pás," nakázal som jej. Hlas mi zdrsnel nenávisťou a túžbou po krvi. Nie zvyčajnou. Nedovolil by som netvorovi v mojom vnútri, aby sa toho zúčastnil.

 

Zacvakla si pás a jemne nad týmto zvukom nadskočila. Nad týmto nadskočila, ale nad tým, že som sa prehnal mestom, odignorujúc všetko dopravné značenie, to jej nič nerobilo. Cítil som na sebe jej pohľad. Zdala sa, čo bolo zvláštne, uvoľnená. Nedávalo mi to zmysel - nie po tom, čím práve prešla.

 

"Si v poriadku?" opýtala sa chrapľavo, čo spôsobil stres a strach.

 

Ona chcela vedieť, či som bol ja v poriadku?

 

Chvíľu som nad jej otázkou rozmýšľal, hoci nie dlho, aby si všimla moje zaváhanie. Bol som v poriadku?

 

"Nie," povedal som jej hlasom, v ktorom prekypovala zúrivosť.

 

Vzal som ju na presne tú istú nepoužívanú príjazdovú cestu, kde som strávil popoludnie tým najslabším pozorovaním, aké som kedy robil. V tieni stromov bola tentoraz tma.

 

Bol som taký zúrivý, že som v momente stuhol. Rukou mi až trhalo od nutkania zničiť toho chlapca, roztrhať jeho telo na kúsky tak, že by k identifikácii už nič nezostalo...

 

No to nikdy neurobím, ak by to malo znamenať, že ju v tejto tme budem musieť nechať samu.

 

"Bella?" pretisol som pomedzi zovreté zuby.

 

"Áno?" odpovedala chrapľavo. Potom si odkašľala.

 

"Si v poriadku?" Toto bola tá najdôležitejšia vec, ktorú som potreboval vedieť. Pomsta bola až na druhom mieste. Vedel som to, no bol som taký plný hnevu, že sa mi na to ťažko sústreďovalo.

 

"Áno." jej hlas bol ešte stále chrapľavý - nepochybne od strachu.

 

A tak som ju nemohol opustiť.

 

Aj keby nebola v neustálom nebezpečenstve - nejaký vtip, ktorým mi vesmír hral na moju citlivú strunu - aj keby som si bol istý, že by bola bezo mňa úplne v poriadku, nemohol som ju nechať samú v tme.

 

Musela byť taká vystrašená.

 

No teraz som nebol v stave, aby som ju mohol upokojiť - aj keby som vedel, ako to spraviť, čo som nevedel. Určite cítila tú krutosť, čo zo mňa priam sálala, bolo to očividné. Vystraším ju ešte viac, ak neupokojím svoj smäd po zmasakrovaní toho chlapa, ktorý vrel v mojom vnútri.

 

Potreboval som myslieť na niečo iné.

 

"Rozptýľ ma nejako, prosím," požiadal som ju.

 

"Prepáč, čože?"

 

Ako si som nazbieral dosť kontroly na to, aby som jej vysvetlil, čo potrebujem.

 

"Proste táraj o nejakých nepodstatných veciach, kým sa neupokojím," nariadil som jej zaťatou sánkou. Potreboval som len, aby ma udržala v aute. Počul som jeho myšlienky, jeho sklamanie a hnev... Vedel som, kde ho nájdem. Zavrel som oči, ako keby som kvôli tomu prestal vnímať tie obrazy, čo sa nestalo...

 

"Hm..." zaváhala, pravdepodobne sa zamýšľala nad tou požiadavkou. "Zajtra pred začiatkom vyučka budem musieť autom zraziť Tylera Crowleyho?" Povedala to, ako keby to bola otázka.

 

Áno, to bolo presne to, čo som potreboval. Samozrejme že Bella príde s niečím nečakaným. Presne ako predtým, zvuk násilia, ktorý jej vyšiel z pier bol veľmi vtipný - tak vtipné, až ma to dokázalo na chvíľu vyrušiť. Ak by som nehorel potrebou zabíjať, isto by som sa smial.

 

"Prečo?" opýtal som sa jej, aby znova prehovorila.

 

"Každému hovorí, že ma berie na koncoročný ples," povedala tým svojim tigrovito-mačiatkovským pobúrením. "Čiže buď sa zbláznil, alebo sa snaží odčiniť, že ma minule takmer zabil... veď ty si to pamätáš," doložila sucho, "A myslí si, že koncoročný ples je ten správny spôsob, ako to spraviť. Tak som si pomyslela, že ak by som ohrozila jeho život, boli by sme si kvit a už by sa nemusel snažiť to naprávať. Nepotrebujem nepriateľov a Lauren by sa možno stiahla, keby mi dal pokoj. Alebo by som mohla skoncovať s jeho Sentrou," pokračovala zamyslene. "Keď nebude mať auto, nemôže nikoho zobrať na ples..."

 

Bolo povzbudzujúce vidieť, že občas sa aj pomýlila. Tylerova neodbytnosť nemala nič spoločné s nehodou. Asi si neuvedomovala, aký vplyv mala na chlapcov na strednej škole. Nevšimla si ani, aký vplyv mala na mňa?

 

Ach, fungovalo to. Jej zvláštne pracovanie mysle bolo vždy také fascinujúce. Začínal som mať nad sebou kontrolu, konečne som videl cez tú pomstu a mučenie...

 

"Počul som o tom," povedal som jej. Prestala rozprávať, no ja som potreboval presný opak.

 

"Aj ty?" neveriaco sa opýtala. Potom bol jej hlas rozčúlenejší, než obyčajne. "Ak by ostal ochrnutý od krku nadol, tiež by nemohol ísť."

 

Želal som si, aby tu bol nejaký spôsob, aby pokračovala vo svojich vyhrážkach smrti a ublíženia na zdraví. Nemohla si vybrať lepší spôsob, ako ma ukľudniť. Jej slová - v jej prípade len sarkazmus, zveličovanie - boli presne to, čo som práve potreboval.

 

Vzdychol som si a otvoril som oči.

 

"Lepšie?" nesmelo sa opýtala.

 

"Ani nie."

 

Bol som síce kľudnejší, no nebolo mi lepšie. Pretože hoci som si uvedomil, že nemôžem zabiť netvora menom Lonnie, stále som to chcel takmer viac ako hocičo na svete. Takmer.

 

Jediná vec, ktorú som momentálne chcel viac, než ako spáchať vraždu, bolo toto dievča. A hoci som ju nemohol mať, už len snívanie o tom mi znemožňovalo ísť a spôsobiť zabijacké vyčíňanie - nezáležiac na tom, ako veľmi by sa to dalo ospravedlniť.

 

Bella si zaslúžila niečo lepšie, ako bol vrah.

Celých sedemdesiat rokov som sa snažil byť niečo iné než vrah. Tieto roky snahy ma nikdy nespravia hodným Belly. No keby som sa vrátil k predošlému životu - životu vraha - hoci len na jednu noc, Bella by sa pre mňa stala navždy nedosiahnuteľnou. Aj keby som sa nenapil ich krvi - nemal by som ako dôkaz toho rubínové oči - neucítila by ten rozdiel?

 


Snažil som sa byť pre ňu dosť dobrý. Síce je to nemožné, no budem sa snažiť ďalej.

 


"Čo sa deje?" zašepkala.

 


Do nosa mi vrazil jej dych a to mi pripomenulo, prečo som si ju nezaslúžil. Po tom všetkom, aj keď som ju tak strašne miloval... stále sa mi na ňu zbiehali sliny.

 


Bol som k nej taký úprimný, ako som len mohol. Bol som jej to dlžný.

 


"Občas nezvládam svoj temperament, Bella." Hľadel som do noci a prial som si naraz to, aby počula ten strašidelný podtón v mojich slovách, ale zároveň, aby si to nevšimla. U mňa prevládalo to druhé želanie. Uteč, Bella, uteč. Ostaň, Bella, ostaň. "Ale nebolo by na nič dobré, keby som sa otočil a dohnal tých..." Už len myšlienka na to ma takmer prinútila vybehnúť z auta. Zhlboka som sa nadýchol a dovolil som jej vôni, aby sa prehnala mojim hrdlom. "Aspoň sa o tom snažím sám seba presvedčiť."

 

"Aha."

 

Nič viac už nepovedala. Koľko si toho prečítala medzi riadkami? Kradmo som na ňu zazrel, no jej tvár bola nečitateľná. Pravdepodobne to bolo tým šokom. No, aspoň nekričala. Zatiaľ.

 

Na chvíľu som mlčal. Bojoval som sám proti sebe, snažil som sa byť tým, kým by som mal. Ale zároveň kým som byť nemohol.


"Jessica a Angela sa budú báť," povedala ticho. Hlas mal veľmi pokojný, netušil som, čím by to mohlo byť. Bola v šoku? Alebo možno že si ešte naplno neuvedomila, čo sa práve stalo. "Mala som sa s nimi stretnúť."

 

Chcela byť odo mňa čo najďalej? Alebo sa len bála, že sa o ňu budú kamarátky strachovať?

 

Neodpovedal som jej, no naštartoval som auto a odviezol som ju späť. Každým metrom, ktorým som bol bližšie k mestu, bolo ťažšie udržať sa. Bol som k nemu tak blízko...

 

Ak bolo moje prianie nesplniteľné - ak si ju nikdy nezaslúžim - tak potom prečo by som ho nemal potrestať? Toľko by som si mohol dovoliť...


Nie. Nevzdávam sa. Ešte nie. Príliš som po nej túžil, aby som sa vzdal.


K reštaurácii, kde sa mala stretnúť s priateľkami, sme dorazili ešte skôr, než som si stihol dať dokopy svoje myšlienky. Jessica a Angela už dojedli a obe boli veľmi znepokojené. Rozhodli sa ju ísť hľadať naprieč tmavou ulicou.

 

Dnešok nebol veľmi dobrý na vychádzky--

 

"Ako si vedel, kde...?" prerušila ma Bellina nedopovedaná otázka a ja som si vtedy uvedomil, že som opäť šliapol vedľa. Bol som príliš zaneprázdnený, aby som sa jej opýtal, kde sa mala stretnúť s priateľkami.

 

No namiesto toho, aby dokončila, čo začala, len potriasla hlavou a jemne sa usmiala.

 

A čo malo znamenať toto?

 

Nemal som dosť času rozmýšľať nad tým. Otvoril som dvere.

 

"Čo robíš?" zmätene sa opýtala.

 

Nespúšťam ťa z očí. Snažím sa neostať dnes večer sám. Asi niečo také. "Beriem ťa na večeru."

 

No, tak toto bude zaujímavé. Ešte pred nedávnom som zamýšľal zavolať Alice, aby som mohol predstierať, že som si náhodne vybral tú istú reštauráciu ako Bella. A aha, kam som sa dostal, mám s ňou prakticky rande. No pravdepodobne sa to nerátalo, keďže som jej nedal šancu odmietnuť ma.

 

Kým som obišiel auto, dvere už mala pootvorené - bolo frustrujúce, keď som sa musel pohybovať ľudsky - namiesto toho, aby počkala na to, aby som jej ich otvoril. Bolo to preto, že nebola zvyknutá, aby s ňou niekto zaobchádzal ako s dámou, alebo si o mne nemyslela, že som gentleman?


Čakal som, kým sa ku mne pridá a bol som čím ďalej, tým viac znepokojený, že dievčatá pokračovali svojou cestou naprieč tmavou ulicou.


"Choď za Jessicou a Angelou, aby som nemusel sledovať aj ich," rýchlo som jej prikázal. "Asi by som sa neudržal, keby som znova narazil na tvojich nových známych." Nie, na to by som nebol dosť silný.


Striasla sa, no rýchlo zareagovala. Pohla sa ich smerom a zavolala za nimi, "Jess! Angela!" Otočili sa, zatiaľ čo im Bella mávala, aby upútala ich pozornosť.


Bella! Je v poriadku! Pomyslela si s úľavou Angela.


Nemešká trochu? Zahundrala Jessica, ale bola takisto rada, že sa Bella nezranila ani nestratila. Po tomto som ju mal len o maličký kúsoček radšej.


Ponáhľali sa späť, no odrazu zostali šokovane stáť, keď ma vedľa nej zbadali.


Uh-čo?! Ohromene si pomyslela Jessica. Do čerta, to nie je možné!


Edward Cullen? Odišla len preto, aby ho mohla ísť hľadať? Ale prečo by sa pýtala, prečo nie sú v meste, ak by vedela, že je tu... Nakrátko som zbadal Bellin zahanbený výraz, keď sa pýtala Angely, či moja rodina často chýbala v škole. Nie, nemohla to vedieť, rozhodla sa Angela.


Jessicine myšlienky sa presúvali z prekvapenia na podozrenie. Bella mi čosi zatajila.

 

"Kde si bola?" opýtala sa zízajúc na Bellu, no všimol som si, ako na mňa okrajovo zakukla.


"Stratila som sa. A potom som náhodou stretla Edwarda," povedala Bella, ukazujúc na mňa. Jej hlas bol pozoruhodne.. normálny. Ako keby sa to naozaj aj bolo stalo.


Musí byť v šoku. To bolo jediné vysvetlenie.


"Nevadilo by vám, keby som as k vám pridal?" slušne som sa opýtal, hoci som vedel, že už večerali.


Ej do ďábla, ale je sexi!! /pozn. prekl.: to mi poradila kamoška, v záchvate smiechu... :D/ Pomyslela si Jessica, ktorej myšlienky sa zmenili na mierne nesúvislý bľabot.


Angela bola na tom lepšie. Ach, keby sme už nejedli. Wow. Ja len že... Wow.


Prečo by takto nemohla reagovať Bella?


"Ehm... jasné, že nie," súhlasila Jessica.


Angela sa zamračila. "No, Bella, my sme sa vlastne už najedli, kým sme na teba čakali," priznala sa. "Prepáč."


Čo? Sklapni!

Namietala Jessica.


Bella len bezstarostne pokrčila plecami. Určite je v šoku. "To je okej, ja nie som hladná."


"Podľa mňa by si mala niečo zjesť," nesúhlasil som. Potrebovala trochu cukru - hoci už aj tak voňala dosť sladko, pomyslel som si ironicky. O chvíľu sa zrúti a dostala by sa z toho skôr, keby nemala prázdny žalúdok. Ľahko odpadávala, toľko som sa už naučil.

 

Dievčatá by neboli v nebezpečenstve, ak by šli priamo domov. Ich to neprenasledovalo na každom kroku.


A aj tak by som bol radšej s Bellou osamote - aspoň pokiaľ by bola schopná ostať so mnou osamote ona.


"Vadilo by vám, keby som dnes odviezol Bellu domov?" Opýtal som sa Jessicy ešte skôr, než stihla Bella zareagovať. "Nebudete musieť čakať, kým sa naje."


"Hm, žiaden problém, myslím..." Jessica uprene sledovala Bellu a snažila sa z jej tváre vyčítať, či to chce aj ona.

 

Chcela by som zostať... No pravdepodobne ho chce mať sama pre seba. Kto by nechcel? pomyslela si. Presne v tom momente sledovala Bellu, ako žmurkla.

 

Bella žmurkla?

 

"Okej," povedala rýchlo Angela, keďže si myslela, že je to presne to, čo chce Bella. A aj sa tak zdalo. "Tak sa uvidíme zajtra, Bella... Edward." Usilovala sa povedať moje meno v nenútenom tóne. Potom schytila Jessicinu ruku a odťahovala ju preč.


Budem musieť nájsť nejaký spôsob, ako sa za to Angele poďakovať.


Jessicine auto bolo zaparkované len neďaleko, pričom stálo pod jasným svetlom pouličnej lampy. Bella ich pozorne sledovala, až sa jej od sústredenia vytvorila na čele vráska, pokiaľ nesedeli v aute, takže si musela plne uvedomovať to nebezpečenstvo, v ktorom sa len pred chvíľou nachádzala. Keď Jessica odchádzala, zakývala jej a Bella odkývala naspäť. Keď auto zmizlo, zhlboka sa nadýchla a otočila sa ku mne.


"Naozaj nie som hladná," povedala mi.


Prečo čakala, kým odídu, aby ku mne mohla prehovoriť? Naozaj so mnou chcela byť osamote - dokonca aj teraz, keď bola svedkom mojej neuveriteľnej zúrivosti?

 

Tak či onak, niečo zje.


"Sprav mi láskavosť," povedal som.

 

Otvoril som dvere do reštaurácie a čakal som.

 

Vzdychla si a vošla dnu.

Prešiel som popri Belle k hosteske. Bella sa ešte stále zdala kľudná. Chcel som sa dotknúť jej ruky, jej čela, skontrolovať, či nemá horúčku. No moje chladné ruky by ju určite odradili, tak ako aj minule.

 

Oh, môj ty... hosteskin hlasitý mentálny hlas prenikol do môjho podvedomia. Môj ty, och, ty...


Zdalo sa, že som mal dnes výnimočné šťastie na takéto ohlasy. Alebo som si to len teraz viac uvedomoval, keďže som si hrozne prial, aby ma takto vnímala Bella? Pre našu korisť sme boli atraktívni. Nikdy predtým som sa nad tým veľmi nezamýšľal. Zvyčajne, ak nerátame ľudí ako Shelly Copová a Jessica Stanleyová, ich po počiatočnom očarení vystriedalo zdesenie...


"Stôl pre dvoch?" opýtal som sa, keďže hosteska neprehovorila.


"Oh, ehm, áno. Vitajte v La Bella Italia." Hmm! Aký má hlas! "Prosím, nasledujte ma." Bola úplne zabraná do svojich myšlienok - plánovala.


Možno že je jeho sesternica. Sestra ťažko, nie sú si podobní. Ale určite rodina. On si nemôže vyraziť s niekým, ako ona.


Ľudské oči boli zastreté; nič nevnímali jasne. Ako si mohla táto úzkoprsá žena myslieť o mne, o mojom fyzickom výzore - mimochodom, lákadlo pre korisť - že som príťažlivý a pritom nevidieť jedinečnosť dievčaťa, ktoré sedelo vedľa mňa?


Hm, v každom prípade, nechcela by som jej dopomôcť, pomyslela si, keď nás viedla k stolu pre štyroch uprostred najplnšej časti reštaurácie. Mohla by som mu posunúť moje číslo, kým je tu ona...? uvažovala.


Z peňaženky som vybral istý obnos. Ľudia vždy začali zázračne spolupracovať, ak prišlo na peniaze.

 

Bella si sadala za stôl, ktorý nám vybrala hosteska. Zavrtel som hlavou a tak zaváhala a naklonila zvedavo hlavu. Áno, dnes bude veľmi zvedavá a preplnená časť nie je veľmi ideálne miesto na takýto rozhovor.

 

"A niečo súkromnejšie?" opýtal som sa hostesky, zatiaľ čo som jej podával peniaze. Oči sa jej prekvapením rozšírili a potom zúžili, keď zachytila to, čo som jej podával.


"Samozrejme."

 

Kým nás viedla k deliacej stene, zízala na peniaze.

 

Päťdesiat dolárov za iný stôl? Teda, dosť bohatý. To dáva zmysel - stavím sa, že jeho bunda stála viac, než suma na mojej výplate. Do kelu. Prečo by požadoval súkromie s osobou, akou je ona?