5 kniha 9 kapitola 2/2
Ponúkla nám box v odľahlejšej časti reštaurácie, kde nás nikto nemohol zazrieť - alebo aspoň Bellinu reakciu na čokoľvek, čo jej dnes poviem. Nemal som ani šajn, čo odo mňa bude chcieť. Alebo čo jej poskytnem ja.
Koľko toho už uhádla? Ako si vysvetľovala dnešné udalosti?
"Môže byť?" opýtala sa hosteska.
"Výborné," povedal som a keďže som bol mierne rozčúlený nad jej prístupom k Belle, zoširoka som sa na ňu usmial, ukazujúc zuby. Nech ma len vidí v pravom svetle.
Wow. "Hm... vaša servírka tu bude hneď." Nemôže byť skutočný. Pravdepodobne sa mi to sníva. Možno že zmizne... možno že by som mohla napísať svoje číslo na tanier kečupom... Uvažovala, keď odchádzala, s hlavou jemne naklonenou do strany.
Zvláštne. Ešte stále nebola vystrašená. Náhle som si spomenul na Emmettovo dráždenie v jedálni pred niekoľkými týždňami. Stavím sa, že ja by som ju vystrašil lepšie.
Žeby som zmäkol?
"Toto by si naozaj nemal ľuďom robiť," Bella prerušila moje myšlienky kritizujúcim tónom. "Nie je to fér."
Sledoval som jej výraz. Na čo to myslela? Veď som tú servírku nevystrašil, aj napriek tomu, že som sa o to pokúšal. "Robiť čo?"
"Takto ich omámiť, teraz to veľmi pravdepodobne rozdýchava v kuchyni."
Hmm. Bella sa v tom dosť mýlila. Hosteska teraz v kuchyni o mne rozprávala svojej kolegyni.
"Ale, no tak," vyčítala mi Bella, keď som jej ihneď neodpovedal. "Musíš vedieť, aký máš na ľudí účinok."
"Omamujem ľudí?" To bolo zaujímavé pomenovanie. Na dnešok sedelo. Rozmýšľal som, prečo ten rozdiel...
"Nevšimol si si to?," kritizujúc sa ma opýtala. "To si myslíš, že sa ľudia tak ľahko podriaďujú?"
"Omamujem aj teba?" Moju zvedavosť som tentoraz vyslovil nahlas a keď už slová boli vonku, bolo príliš neskoro vziať ich späť.
No predtým, než som mal čas zhlboka oľutovať otázku, ktorú som vypustil z úst, odpovedala, "Často." Líca sa jej sfarbili doružova.
Omamoval som ju.
Moje tiché srdce prekypovalo nádejou tak intenzívne, ako ešte nikdy predtým.
"Ahoj," povedala servírka a predstavila sa. Jej myšlienky boli hlasné, zreteľnejšie než hosteskine, no nevnímal som ich. Namiesto toho som sa díval na Bellinu tvár a sledoval som, ako jej pod kožou prúdi krv, nevšímajúc si ani tak ten oheň v krku ako to, ako ju to rozjasnilo a ako to sedelo s jej krémovou pokožkou...
Servírka odo mňa čosi čakala. Ach, jasné, pýtala sa, či si dáme niečo na pitie. Pokračoval som v sledovaní Belly, keď sa na ňu servírka neochotne pozrela.
"Dám si... kolu?" Povedala Bella, ako keby si pýtala povolenie.
"Dve koly," doplnil som ju. Smäd - ten ľudský - bol príznakom šoku. Uistím sa, že sa do jej krvného obehu dostane cukor.
Hoci, vyzerala zdravo. Viac než zdravo, ona takmer žiarila.
"Čo je?" opýtala sa, premýšľajúc, prečo na ňu tak zízam, aspoň to som si myslel. Ani som si neuvedomil, že servírka už odišla.
"Ako sa cítiš?" Opýtal som sa jej.
Zažmurkala prekvapením nad mojou otázkou. "Fajn."
"Nie je ti zle, nevoľno, zima?"
Bola ešte viac zmätená. "Malo by mi byť?"
"Ja vlastne čakám, kedy sa dostaneš do šoku." Pousmial som sa, očakávajúc, že bude zapierať. Nechcela, aby ju niekto opatroval.
Chvíľu jej trvalo, kým mi odpovedala. Bola mierne nesústredená. Občas tak vyzerala, keď som sa na ňu pozeral. Bola... omámená?
Tak strašne rád by som tomu veril.
"Nemyslím si, že by k tomu došlo. Vždy sa mi veľmi dobre darilo potláčať nepríjemné veci," odpovedala, jemne bez dychu.
Takže už mala skúsenosti s nepríjemnými vecami? Bol jej život vždy vystavený takémuto nebezpečenstvu?
"Ale aj tak," povedal som jej. "Cítil by som sa lepšie, keby si do seba dostala trochu cukru a jedla."
Servírka sa vrátila s kolami a košíkom chlebových tyčiniek. Položila ich predo mňa a pýtala sa ma, či si nechcem niečo objednať, popritom snažiac sa zachytiť môj pohľad. Naznačoval som jej, žeby sa mala obrátiť k Belle a potom som ju znova ignoroval. Mala nechutnú myseľ.
"Hm..." rýchlo prebehla pohľadom menu. "Dám si hríbové ravioli."
Servírka sa ku mne dychtivo otočila. "A vy?"
"Pre mňa nič."
Bella sa mierne zaškerila. Hmm. Musela si všimnúť, že nikdy nejedávam. Ona si všimla všetko. A ja som vždy zabudol, že pri nej musím byť opatrný.
Počkal som, kým budeme znovu sami.
"Napi sa," trval som na svojom.
Prekvapilo ma, že mi okamžite a bez námietok vyhovela. Pila dovtedy, kým nevyprázdnila pohár a tak som pred ňu posunul druhý pohár a mierne som sa zamračil. Smäd, alebo šok?
Trochu si odpila a zachvela sa.
"Je ti zima?" "To je len tou kolou," povedala, no znova sa zatriasla a jej pery sa mierne roztriasli, ako keby práve začínala drkotať zubami.
Tá pekná blúzka, čo mala na sebe, nevyzerala schopná zohriať ju; sedela jej ako druhá koža, takmer taká krehká, ako tá prvá. Bola taká jemná, taká... smrteľná. "Nemáš bundu?" "Mám." zmätene sa obzerala okolo seba. "Ach, nechala som ju v Jessicinom aute."
Vyzliekol som si bundu, pričom som si želal, aby nemala rovnakú teplotu ako moje telo. Bolo by krásne, ak by som jej mohol poskytnúť vyhriaty kabát. Pozerala na mňa, červenajúc sa. Nad čím premýšľala?
Podal som jej bundu ponad stôl, obliekla si ju a opäť sa zatriasla.
Áno, bolo by krásne, ak by som mal nejakú telesnú teplotu.
"Ďakujem," povedala. Zhlboka sa nadýchla a vyhrnula si rukávy, aby vyslobodila svoje ruky z pridlhých rukávov. Znova sa zhlboka nadýchla.
Žeby už bola v poriadku? Farbu mala stále dobrú; krémová pokožka a na líci sa jej zračili ruže z červenania, ktoré kontrastovali z tmavomodrou blúzkou.
"Tá modrá ti krásne ide k pokožke," spravil som jej poklonu. Vlastne, bol som len úprimný.
Začervenala sa, čo ešte zvýraznilo výsledný efekt.
Vyzerala v poriadku, no nechcel som riskovať. Posunul som jej košík s tyčinkami.
"Fakt," obhajovala sa, keď jej došlo, o čo mi ide. "Nehodlám upadnúť do šoku."
"Mala by si, normálny človek by upadol. A ty nevyzeráš ani len otrasená." hľadel som na ňu nechápavo a premýšľal som, prečo nemohla byť normálna, no hneď potom mi napadlo, či by som chcel, aby taká bola.
"S tebou sa cítim veľmi bezpečne," povedala s očami plnými dôvery. Dôvery, ktorú som si nezaslúžil.
Jej inštinkty boli úplne nanič. To musel byť ten problém. Pravdepodobne nerozoznávala nebezpečenstvo tak, ako obyčajný človek. Reagovala presne opačne. Namiesto toho aby utekala, zostávala pri niečom, čo by ju malo vystrašiť...
Ako by som ju mohol predo mnou ochrániť, keď ani jeden z nás to nechcel?
"Toto je zložitejšie, ako som mal v pláne," zamrmlal som.
Takmer som videl, ako jej moje slová prenikli do hlavy a rozmýšľal som, ako si ich vyložila. Vzala si chlebovú tyčinku a začala ju hrýzť tak, ako keby si nič neuvedomovala. Chvíľu prežúvala a potom zamyslene naklonila hlavu.
"Obyčajne mávaš lepšiu náladu, keď máš takéto svetlé oči," povedala bezstarostne.
Pripomenula to takým vecným tónom, až ma to šokovalo. "Čože?"
"Vždy si mrzutejší, keď máš čierne oči, vtedy to očakávam. Mám teóriu," dodala.
Takže konečne prišla na nejaké vysvetlenie. Samozrejme, že áno. Cítil som obrovský strach, keď som premýšľal nad tým, ako blízko k pravde sa asi dostala.
"Ďalšie teórie?"
"Uhm." Prežúvala ďalší kúsok úplne ľahostajne. Ako keby sa nerozprávala o príšerách s netvorom samotným.
"Dúfam, že tentoraz si bola kreatívnejšia..." Zaklamal som, keďže nepokračovala. To, v čo som ozaj dúfal bolo, aby sa mýlila, aby bola na kilometre vzdialená od pravdy. "Alebo naďalej vykrádaš komiksy?"
"No, nie, nemám to z komiksu," povedala mierne rozpačito. "Ale ani z vlastnej hlavy."
"A?" Pretisol som pomedzi zuby.
Istotne by nehovorila tak pokojne, ak by sa chystala kričať od strachu.
Keď zaváhala, hryzúc si peru, zjavila sa servírka s jej jedlom. Ani som si ju nevšímal, keď pred ňu položila tanier a opýtala sa ma, či by som si niečo želal.
Odmietol som, no požiadal som ju o ďalšiu kolu. Servírka si neuvedomila prázdne poháre na stole. Vzala ich a odišla.
"Čo si to hovorila?" Keď sme boli znova sami, znepokojene som ju povzbudil v rozprávaní.
"Poviem ti o tom v aute," povedala potichu. Ajaj, tak toto bude zlé. Nechcela sa o tom rozhovoriť tu. "Ak..." doplnila náhle.
"Máš nejaké podmienky?" Bol som taký napätý, že som takmer zavrčal.
"Mám, samozrejme, zopár otázok."
"Samozrejme," súhlasil som ostro.
Jej otázky mi pravdepodobne prezradia dosť o tom, kam sa oberajú jej myšlienky. No ako na ne odpoviem? Budem klamať? Alebo ju odoženiem pravdou? Alebo nepoviem nič, pretože sa nebudem môcť rozhodnúť?
Potichu sme tam sedeli, až kým servírka nedoniesla ďalšiu dávku koly.
"Tak, pýtaj sa," keď už bola preč, opýtal som sa Belly, zatínajúc sánku.
"Čo robíš v Port Angeles?"
Pre ňu to bola ľahká otázka. Dokopy by sa z toho nič nedozvedela, no keby som odpovedal pravdivo, prezradil by som príliš veľa. Nech najprv prezradí niečo ona.
"Ďalšiu," povedal som.
"Ale toto je tá najľahšia!"
"Ďalšiu," povedal som znova.
Moja odpoveď ju sklamala. Odvrátila odo mňa tvár a pozrela sa na jedlo na stole. Pomaly napichla cestovinu, tuho uvažujúc. Napila sa koly a až potom sa na mňa pozrela. Podozrievavo prižmúrila oči.
"Dobre teda," povedala. "Povedzme, samozrejme hypoteticky, že... niekto.. vie, čo si ľudia myslia, vie čítať myšlienky, veď vieš... s pár výnimkami."
No, mohlo to byť aj horšie.
To preto ten jemný úsmev, ktorý som jej zbadal na tvári, keď sme vystupovali z auta. Bola dosť dobrá, toto si na mne ešte nikto predtým nevšimol. Samozrejme, okrem Carlisle, keďže na začiatku to bolo dosť zreteľne vidieť, keď som odpovedal na jeho myšlienky. Spoznal to ešte skôr, ako ja...
Ta otázka nebola až taká príšerná. Keďže už bolo jasné, že vie, že čosi so mnou nie je v poriadku, nebolo to až také hrozné, aké to mohlo byť. Nakoniec, čítanie myšlienok nebola klasická vlastnosť upírov. Súhlasil som s jej hypotézou.
"Iba s jednou výnimkou," opravil som ju. "Hypoteticky."
Snažila sa neusmievať sa, pretože moja úprimnosť ju potešila. "Dobre, tak s jednou výnimkou. Ako to funguje? Aké sú obmedzenia? Ako by mohol... ten niekto... nájsť niekoho iného presne v ten pravý čas? Ako by mohol vedieť, že má problémy?"
"Hypoteticky?"
"Áno." Trochu jej šklblo perami, zatiaľ čo v hnedých očiach jej horela nedočkavosť.
"No," zaváhal som. "Keby... ten niekto..."
"Volajme ho 'Joe'" navrhla.
Musel som sa usmiať nad jej nadšením. To si vážne myslela, že pravda bude príjemná? Ak by moje tajomstvá také boli, prečo by som ich pred ňou ukrýval?
"Takže Joe," súhlasil som. "Ak by bol Joe pozorný, nemuselo byť načasovanie až také presné." Potriasol som hlavou, premáhajúc chvenie nad myšlienkou, ako som takmer prišiel neskoro. "Iba ty sa môžeš dostať do problémov v takom malom meste. Zničila by si im štatistiku o kriminalite aspoň na desať rokov."
Kútiky úst jej ovisli a hneď potom našpúlila pery. "Hovorili sme o hypotetickom prípade."
Zasmial som sa nad tým, aká rozčúlená bola.
Jej pery, jej pokožka... Vyzerali tak hebko. Chcel som sa ich dotknúť. Chcel som jej špičkou prsta zdvihnúť kútik do krásneho úsmevu. Aké neuskutočniteľné to len bolo. Moja pokožka by ju odpudzovala.
"Áno," povedal som, pretože som sa chcel vrátiť k rozhovoru skôr, než by som sa stihol ešte viac zdeprimovať. "Budeme ťa volať 'Jane'"?"
Naklonila sa ku mne a všetok humor a rozčúlenie z jej veľkých očí náhle zmizlo.
"Ako si to vedel?" opýtala sa ma tichým, naliehavým tónom.
Mal by som jej povedať pravdu? A ak áno, tak akú veľkú časť?
Chcel som jej to povedať. Chcel som si zaslúžiť tú dôveru, ktorú jej ešte stále bolo badať na tvári.
"Vieš, môžeš mi veriť," zašepkala a natiahla ruku tak, ako keby sa chcela dotknúť tých mojich, ktoré som mal pred sebou vyložené na stole.
Rýchlo som ich odtiahol, pretože som nemohol znieť pomyslenie na to, ako by reagovala na moju mrazivú a tvrdú pokožku. Ruka jej klesla.
Vedel som, že čo sa týka zachovania môjho tajomstva, mohol som jej dôverovať; bola spoľahlivá a dobrá až do špiku kostí. No neveril som tomu, že by nebola vystrašená. Mala by byť. Pravda bola hrozná.
"Neviem, či mám ešte vôbec na výber," zašepkal som. Pamätám si, že raz som si ju doberal tým, že som ju nazval 'výnimočne nevšímavou.' Ak by som sa vtedy pozrel bližšie, zistil by som, že som ju urazil. Tak dobre, toto som mohol napraviť. "mýlil som sa, si oveľa všímavejšia, ako som si myslel." A hoci si to teraz neuvedomovala, myslel som si toho o nej už dosť. Nič jej neušlo.
"Ja som bola v tom, že máš vždy pravdu," usmiala sa, doberajúc si ma.
"Zvyčajne áno." Zvyčajne som vedel, čo robím. Zvyčajne som si bol úplne istý, aká je moja cesta. A teraz z toho všetkého ostal len zmätok a chaos.
Ale nevymenil by som to. Nechcel som život, ktorý dával zmysel. Nie vtedy, ak zmätok znamenalo byť s Bellou.
"Ešte v jednej veci o tebe som sa mýlil," pokračoval som, uvádzajúc veci na pravú mieru. "Ty nie si magnet na nehody - to označenie ani zďaleka nezahŕňa všetko. Ty si magnet na problémy. Ak existuje v okruhu pätnástich kilometrov nejaké nebezpečenstvo, bezpečne nájde práve teba." Prečo ju? Čo také urobila, že si toto zaslúžila?
Bellina tvár bola znova vážna. "Spadáš do tejto kategórie aj ty?"
Bolo veľmi dôležité odpovedať na túto otázku úprimne. "Jednoznačne."
Oči sa jej jemne zúžili - nie podozrievavo, ale, čo bolo zvláštne, sústredením. Pomaly natiahla ruku ponad stôl. Trochu som svoje ruky odtiahol, no nebrala to na vedomie, odhodlaná dotknúť sa ma. Zadržal som dych. Tentoraz nie kvôli jej vôni, ale kvôli náhlemu napätiu, ktoré mnou preblesklo. Bol to strach. Moja pokožka sa jej zhnusí. Utečie.
Jemne prešla svojimi prstami po chrbte mojej ruky. V živote som necítil nič také, čo by sa podobalo žiare jej teplého, jemného dotyku. Bola to číra radosť.
Aspoň by bola, keby sme nebrali na vedomie môj strach. Bez dychu som sledoval jej tvár, keď sa dotkla mojej ľadovej, pevnej pokožky.
Pousmiala sa.
"Ďakujem," povedala a zachytila môj uprený pohľad. "To bolo už po druhýkrát."
Jej jemné prsty spočívali na mojej ruke tak, ako keby sa im tam páčilo.
Odpovedal som jej tak pokojne, ako som bol schopný. "Do tretice to nebudeme skúšať, dobre?"
Zaškerila sa, no prikývla.
Vytiahol som si svoje ruky spod jej. Aj keď bol jej dotyk niečo úžasné, nemohol som pokúšať osud tým, že sa nakoniec odvráti s odporom. Ruky som si skryl pod stolom.
Čítal som jej v očiach; hoci jej myseľ zostávala tichou, v jej očiach som videl údiv aj dôveru. V tejto chvíli som si uvedomil, že jej chcem odpovedať na otázku. Nie preto, že by som jej to bol dlžný. Pretože som chcel, aby mi dôverovala.
Chcel som, aby ma spoznala.
"Sledoval som ťa do Port Angeles," slová sa zo mňa sypali tak rýchlo, že som ani nemal čas usporiadať ich. Vedel som, aká môže byť pravda nebezpečná, aké veľké je riziko. V každej chvíli sa mohlo to neprirodzené ticho zmeniť na hysterický krik. No práve naopak, vedomie, toho, že je to dosť možné, ma prinútilo hovoriť ešte rýchlejšie. "Nikdy predtým som sa nesnažil niekoho udržať nažive, a je to oveľa náročnejšie, než by som si bol pomyslel. Ale to asi len preto, že ide o teba. Zdá sa, že normálni ľudia dokážu prežiť deň bez toľkých pohrôm."
Sledoval som ju a čakal som.
Kútiky úst sa jej v úsmeve zdvihli a čokoládové oči sa jej rozžiarili.
Práve som sa priznal, že som ju sledoval, no ona sa usmievala.
"Napadlo ti vôbec niekedy, že vtedy prvý raz, s tou dodávkou, to bola moja posledná hodina a ty sa zahrávaš s osudom?" opýtala sa.
"To nebolo prvý raz," povedal som, uprene sledujúc obrus na stole. Zahanbene som zhrbil plecia. Všetky prekážky už padli a pravda sa nezadržateľne a nebezpečne dostávala na povrch. "Tvoja posledná hodina nastala, keď som ťa po prvý raz stretol."
Hnevalo ma, že to bola pravda. Visel som nad jej životom ako čepeľ v gilotíne. Bolo to, ako keby bola na čiernej listine smrti kvôli akémusi krutému a nespravodlivému osudu, a ako keby sa presne tento osud snažil splniť svoju úlohu, čo značilo popraviť ju. Osud som si predstavoval ako strašidelnú, závistlivú a pomstychtivú babizňu.
Chcel som, aby sa za to niekto zodpovedal, aspoň by som mal niekoho, proti komu som mohol bojovať. Niečo, čo by som mohol zničiť, aby bola Bella v bezpečí.
Bola veľmi ticho, dych sa jej zrýchlil.
Pozrel som na ňu s vedomím, že konečne uvidím strach, na ktorý som toľko čakal. Žeby som sa práve priznal, ako blízko som bol k tomu, aby som ju zabil? Že to bolo ešte bližšie, ako tá dodávka, ktorá bola len pár centimetrov od toho, aby ju rozmliaždila? No jej tvár bola stále pokojná a oči mala zúžené len sústredením.
"Spomínaš si?" Na to sa musela pamätať.
"Áno," povedala vážnym a vyrovnaným hlasom. Aj jej oči si toho boli plne vedomé.
Vedela to. Vedela, že som ju vtedy chcel zabiť.
Lenže kde bol krik?
"A teraz tu sedíš so mnou," povedal som, vynášajúc na svetlo túto rozporuplnú situáciu.
"Áno, sedím tu... vďaka tebe." Zmenila tému, na jej tvári sa zračila zvedavosť. "Pretože si nejako vedel, ako ma dnes nájsť...?"
Bezmocne som sa snažil odstrániť tú prekážku, ktorá ochraňovala jej myšlienky. Zúfalo som jej chcel porozumieť. Nedávalo mi to žiaden zmysel. Ako sa mohla zaujímať aj o niečo iné, keď pravda ležala priamo pred ňou?
Zvedavo čakala. Svetlá pokožka bola pre ňu prirodzená, no mňa stále zaujímala. Jej večera ležala nedotknuto na stole. Ak jej poviem príliš veľa, bude potrebovať čosi, aby to zdesenie vyprchalo.
Tak sa do toho pustím. "Jedz a ja budem hovoriť."
Na chvíľu to zvažovala a potom si do úst vložila ďalší kúsok cestovín s takou rýchlosťou, ktorá odporovala jej pokojnému správaniu. Dychtila po mojej odpovedi viac, než dávala najavo.
"Stopovať ťa je oveľa ťažšie, než by malo byť," povedal som jej. "Obyčajne nájdem ľudí veľmi ľahko, ak som už raz zachytil ich myšlienky."
Pozorne som ju sledoval. Jedna vec bola správne hádať, no iná vec bola, keď sa môj odhad potvrdil.
S rozšírenými očami ma nehybne sledovala. Cítil som, ako som zaťal zuby, očakávajúc jej zdesenie.
No ona len zažmurkala, hlasno prehltla, napichla si ďalšiu cestovinu a vložila si ju do úst. Chcela, aby som pokračoval.
"Sledoval som Jessicu," pokračoval som, dávajúc pozor na každé slovo. "Ale nie veľmi pozorne. Ako som povedal, len ty sa dokážeš dostať do problémov v Port Angeles--"
Nemohol som odolať, aby som to tam nedodal. Uvedomovala si, že ostatní ľudia neboli tak často v styku so smrťou, alebo si myslela, že je to normálne? Ešte nikdy som nevidel nikoho takého, kto by sa takto vzďaľoval od normálu.
"Takže najskôr som si neuvedomil, kedy si sa vybrala preč na vlastnú päsť. Potom, keď som si všimol, že už s ňou nie si, šiel som ťa hľadať do kníhkupectva, ktoré som videl v jej mysli. Dokázal som zistiť, že si nevošla dovnútra a že si sa vybrala na juh... a vedel som, že sa musíš čoskoro otočiť. Tak som len vyčkával, náhodne som prehľadával mysle ľudí na ulici, chcel som zistiť, či si ťa niekto nevšimol, aby som ťa mohol nájsť. Nemal som sa prečo báť... ale pociťoval som zvláštne napätie..."
Keď som si spomenul na ten panická strach, zrýchlil sa mi dych. Vôňa ma pálila v hrdle, no bol som jej za to vďačný. Tá bolesť znamenala, že bola nažive. Pokiaľ moje vnútro horelo, bola v bezpečí.
"Začal som jazdiť v kruhoch a stále som... počúval." Dúfal som, že jej to dáva nejaký zmysel. Muselo ju to popliesť. "Slnko konečne zapadlo a ja som mohol vystúpiť a ísť za tebou pešo. A zrazu..."
Vtedy som sa rozpamätal - bolo to také jasné, ako keby som bol znova na tom mieste - a cítil som rovnakú vražednú zúrivosť, kvôli ktorej som stuhol na mieste.
Chcel som ho mŕtveho. Potreboval som, aby bol mŕtvy. Zaťal som sánku v sústredení sa na to, aby som ostal sedieť na stoličke. Bella ma stále potrebovala. A na tom mi záležalo.
"Zrazu čo?" zašepkala. Jej tmavé oči sa rozšírili.
"Počul som, čo si myslia," pretisol som pomedzi stisnuté zuby, nevedel som ovplyvniť to, ako som ich takmer zavrčal. "Zbadal som v jeho mysli tvoju tvár."
Trebalo veľkú námahu, aby som odolal túžbe zabiť ho. Stále som vedel, kde ho nájsť. Jeho čierne myšlienky sa doslova rozliali po nočnej oblohe a tisli ma priamo k nemu...
Zakryl som si tvár, pretože som vedel, že práve vyzerám ako príšera, ako poľovník a ako vrah. Keď som zavrel oči, predstavil som si ju, aby som sa vedel ovládať, sústreďujúc sa len na jej tvár. Stavbu jej tváre, jej svetlú pokožku, ktorá sa tiahla ako hodváb, neuveriteľne jemnú, veľmi ľahko zraniteľnú. Pre tento svet bola príliš krehká. Potrebovala ochrancu. A teraz, akousi divnou hrou osudu, som bol ja najbližšie, aby som jej k tomu poslúžil.
Snažil som sa jej vysvetliť moju reakciu, aby ma pochopila.
"Bolo to hrozne...ťažké, nevieš si predstaviť, aké ťažké to pre mňa bolo, iba ťa zobrať a nechať ich... nažive," zašepkal som. "Mohol som ťa nechať odísť s Jessicou a Angelou, ale bál som sa, že keby si ma tu nechala samého, šiel by som ich hľadať."
Po druhýkrát som sa dnes priznal k úmyslu spáchať vraždu. Táto jedna však bola ospravedlniteľná.
Bola ticho, zatiaľ čo ja som sa snažil ovládať. Počúval som tep jej srdca. Bol nepravidelný, no časom sa dostal do svojich normálnych koľají. A takisto aj jej dych.
Bol som už veľmi blízko k strate kontroly. Musím ju dostať domov, predtým než...
A potom čo, zabijem ho? Opäť sa stanem vrahom, keď mi už dôveruje? Je tu nejaký spôsob, ako ma zastaviť?
Sľúbila mi, že mi prezradí jej teóriu, keď budeme sami. Chcel som ju počuť? Zúfalo. No nebude cena za moju zvedavosť vyššia, než by bola, keby som sa to nikdy nedozvedel?
Akokoľvek, na dnes má už určite pravdy dosť.
Znova som na ňu pozrel. Bola bledšia než inokedy, no vyzerala vyrovnane.
"Si pripravená ísť domov?" opýtal som sa.
"Som pripravená odísť," povedala, opatrne zvažujúc slová, ako keby obyčajné 'áno' celkom nevyjadrilo to, čo chcela povedať.
Frustrujúce.
Servírka sa vrátila. Začula Bellinu vetu, keď stála na druhom konci pultu a premýšľala, čo ešte by mi mohla navrhnúť. Nad niektorými z jej ponúk som mal nutkavý pocit prevrátiť očami.
"Priali by ste si ešte niečo?" opýtala sa ma.
"Chceli by sme zaplatiť, ďakujem," povedal som jej, očami sledujúc Bellu.
Servírkin dych sa zostril, pretože bola - aby som použil Bellin výraz - omámená mojim hlasom.
Keď som začul svoj hlas v tejto bezvýznamnej ľudskej hlave, uvedomil som si, prečo ich tak priťahujem namiesto toho, aby cítili strach.
Bolo to kvôli Belle. Tak veľmi som sa snažil, aby som pre ňu nebol nebezpečný, aby som vyzeral menej odstrašujúco, aby som bol človekom, skutočne som zmäkol. Ostatní ľudia teraz videli len krásu, nie tú hrôzu, ktorú som mal dokonale pod kontrolou.
Pozrel som sa na ňu a čakal som, kedy sa spamätá. Teraz, keď som tomu už rozumel, pripadalo mi to vtipné.
"Samozrejme," zakoktala. "Nech sa páči."
Podala mi obal s účtom, mysliac pri tom na kartu, ktorú vložila hneď pod neho. Kartu s jej menom a telefónnym číslom.
Áno, bolo to dosť vtipné.
Peniaze som mal už pripravené. Strčil som ich do obalu a podal som jej ho späť aj s kartou, aby nestrácala čas čakaním na hovor, ktorý nikdy nepríde.
"To nebude potrebné," povedal som jej, dúfajúc, že výška sprepitného vyváži jej sklamanie.
Postavil som sa a Bella ma rýchlo nasledovala. Chcel som jej pomôcť, no vtedy mi napadlo, že na dnešok už príliš pokúšam šťastie. Poďakoval som servírke bez toho, aby som spustil oči z Belly. Zdalo sa, že niečo sa jej zdalo rovnako zábavné, ako mne.
Vyšli sme von; šiel som popri nej tak blízko, ako som si to mohol dovoliť. Dosť blízko na to, aby som cítil horúčosť, čo sálala z jej tela tak, že to bolo cítiť takmer ako dotyk. Keď som jej podržal dvere, ticho vzdychla a ja som si lámal hlavu nad tým, prečo je zrazu smutná. Zadíval som sa jej do očí, chcel som sa jej na to opýtať, no ona ich náhle rozpačito sklopila. Teraz som bol ešte viac zvedavý, aj keď som sa kvôli tejto reakcii zdráhal opýtať sa jej. Ticho medzi nami pokračovalo aj vtedy, keď som jej otvoril dvere a potom som si aj ja sám sadol do auta.
Zapol som kúrenie, pretože teplé počasie sa už blížilo ku koncu, mysliac na to, aký pre ňu musí byť tento chlad v aute nepohodlný. Zababušila sa do mojej bundy s jemným úsmevom na perách.
Odkladal som náš rozhovor až dovtedy, kým sme nezmizli spod svetiel pouličných lámp. Takto som sa s ňou cítil viac osamote.
Je správna vec to, čo robím? Teraz, keď som bol sústredený len na ňu, sa mi auto zdalo príliš malé. Jej vôňa v ňom krúžila zároveň s teplým vzduchom a naberala na sile. Rástlo to do takých rozmerov, až sa zdalo, že v aute je s nami ďalšia samostatná bytosť. Bytosť, ktorá sa dožadovala pozornosti.
A aj ju dostala; takmer som horel. Hoci, ten oheň som privítal. Akosi sa mi nejako divne páčil. Prezradil som dnes o sebe už dosť - viac, než som predpokladal. No ona bola tu, stále sedela, dobrovoľne, hneď vedľa mňa. Dlhoval som jej niečo na oplátku. Obetu. A ten oheň sa ponúkal na splnenie tejto úlohy.
Teraz mi stačí držať sa toho; len horieť, nič viac. No jed mi napĺňal ústa a svaly sa mi napli v očakávaní tak, ako keď lovím...
Takéto myšlienky musím vypudiť z mysle. A presne som vedel, čo by odviedlo moju pozornosť.
"Teraz," strach z jej odpovede znižoval účinok ohňa v mojom hrdle. "Si na rade ty."