5. kniha 6. kapitola
6. Krvná skupina
Celý deň som ju prenasledoval očami iných ľudí, len ťažko vnímajúc svoje vlastné okolie.
Nie cez oči Mika Newtona, lebo som nemohol zniesť jeho pohoršlivé predstavy, a nie cez oči Jessicy Stanleyovej, pretože jej nenávisť k Belle ma rozčuľovala tak, že to pre to bezvýznamné dievča nebolo bezpečné. Angela Weberová bola dobrá voľba, no iba vtedy, keď mi jej oči boli k dispozícii; bola milá - v jej hlave bolo príjemne. A potom tu ešte občas boli učitelia, ktorí mi poskytovali ten najlepší výhľad.
Bol som prekvapený, keď som ju sledoval pretĺkať sa dňom - keď zakopla o dlažobné kocky na chodníku, keď si niekde zabudla knihy a, čo sa stávalo častejšie, svoje vlastné nohy - zistil som, že ľudia, ktorých myšlienkam som načúval, ju považovali za nemotornú.
Zvažoval som to. Bola pravda, že občas mala problémy zostať vzpriamene. Spomenul som si na jej zakopnutie o stôl v jej prvý deň na škole, pomalé kĺzanie sa po ľade len chvíľu pred nehodou, včerajšie potknutie sa o zárubňu dverí... Aké zvláštne, mali pravdu. Je nemotorná.
Nevedel som, čo mi bolo také smiešne, no keď som odchádzal z hodiny histórie Ameriky na angličtinu, natriasal som sa od smiechu tak, až sa po mne ľudia začudovane pozerali. Ako to, že som si to predtým nevšimol? Možno to bolo preto, že v jej mlčanlivosti bolo niečo elegantné; spôsob, akým držala hlavu, klenba jej krku...
Teraz však takto nevyzerala. Pán Varner ju sledoval, keď špičkou topánky zakopla o koberec a doslova dopadla na svoju stoličku.
Znova som sa rozosmial.
Čas sa vliekol strašne pomaly, kým som čakal na príležitosť uzrieť ju vlastnými očami. Nakoniec zazvonilo. Ponáhľal som sa do jedálne, aby som si zarezervoval svoj stôl. Bol som tam prvý. Vybral som si stôl, ktorý bol zvyčajne prázdny a bol som si istý, že takto to bude aj naďalej.
Keď vošla moja rodina a uvidela ma sedieť samého pri inom stole, nikto z nich nebol prekvapený. Alice ich s tým musela oboznámiť.
Rosalie okolo mňa prešla a nevenovala mi ani jeden pohľad.
Idiot.
Môj vzťah s Rosalie nebol nikdy bezproblémový - urazil som ju odvtedy, odkedy ma prvýkrát počula hovoril, a odvtedy to s nami šlo dolu z kopca - no zdalo sa, že je v posledných dňoch mrzutejšia ako obvykle.
Keď Jasper prechádzal okolo, pousmial sa.
Veľa šťastia, pochybovačne si pomyslel.
Emmett pregúlil očami a potriasol hlavou.
Chudák, potratil rozum.
Alice doslova žiarila, ešte aj zuby sa jej príliš leskli.
Už sa konečne môžem porozprávať s Bellou??
"Nestaraj sa do toho," zašepkal som.
Úsmev jej zmizol, no potom sa opäť rozžiarila.
Ako chceš. Hraj sa na tvrdohlavého. Aj tak je to len otázka času.
Opäť som si vzdychol.
Nezabudni na dnešnú hodinu biológie, pripomenula mi.
Prikývol som. Nie, na toto som nezabudol.
Kým som čakal na Bellu, sledoval som ju očami študenta, ktorý šiel do jedálne za Jessicou. Tá bľabotala o plese, no Bella jej na to nič neodpovedala. Nie že by jej Jessica dala možnosť urobiť to.
Keď Bella vošla do miestnosti, jej oči sa zastavili pri stole, kde sedeli moji súrodenci. Na chvíľu naň hľadela a potom pokrčila čelom a oči uprela na podlahu. Nevšimla si ma tu.
Vyzerala tak... smutne. Cítil som strašnú potrebu vstať a prísť k nej, nejako ju utešiť, no nevedel som, čo také by som mohol spraviť. Nemal som ani poňatia, prečo sa takto cítila. Jessica ešte stále mlela o plese. Bola Bella smutná, že ho bude musieť zmeškať? To sa mi nezdalo pravdepodobné...
No mohol by som to napraviť, ak by si to želala.
Na obed si kúpila iba fľašu limonády. Bolo to v poriadku? Nepotrebovala niečo výživnejšie, než bolo toto? Nikdy predtým som sa tak nevenoval ľudskému jedlu ako teraz.
Ľudia boli tak príšerne krehkí! Bolo tu ešte ďalších milión vecí, o ktoré si treba robiť starosti...
"Edward Cullen na teba zase zíza," počul som povedať Jessicu. "Ktovie, prečo dnes sedí sám."
Bol som jej za to vďačný - aj keď bola nahnevaná ešte viac - pretože Bella okamžite zdvihla hlavu a pátrala očami dovtedy, kým sa nestretli s mojimi.
Na jej tvári teraz nebola ani stopa po smútku. Dúfal som, že bola smutná preto, lebo si myslela, že som dnes zo školy odišiel skôr a táto nádej ma prinútila usmiať sa.
Ukazovákom som jej pokynul, aby si ku mne prisadla. Bola taká vyplašená, že som mal chuť znovu si ju začať doberať.
Keď som na ňu žmurkol, padla jej sánka.
"Myslí tým teba?" opýtala sa urážlivo Jessica.
"Možno potrebuje pomôcť s úlohou z biológie," povedala tichým, neistým hlasom. "No, radšej sa pôjdem pozrieť, čo chce."
To bolo ďalšie áno.
Kým došla k môjmu stolu, dvakrát sa potkla, hoci v jej ceste nič nestálo, len linoleum. No vážne, ako som toto mohol prehliadnuť? Asi som sa sústreďoval iba na snahu započuť jej myšlienky... Čo ďalšie som ešte prehliadol?
Buď úprimný, ber to s nadhľadom, opakoval som si.
Váhavo zastala za stoličkou oproti mne. Zhlboka som sa nadýchol, tentoraz cez nos.
Pocíť tú páľavu.
"Prečo si dnes nesadneš ku mne?" opýtal som sa jej.
Odtiahla stoličku a sadla si, pozorujúc ma celú tú dobu. Zdala sa nervózna, no to, že sa posadila, bolo ďalším áno.
Počkal som, kým niečo povie.
Chvíľu to trvalo no nakoniec povedala, "Toto je poriadny rozdiel."
"Nuž..." zaváhal som. "Povedal som si, že keď už mám skončiť v pekle, tak si to užijem."
Prečo som to povedal? No, aspoň to bolo úprimné. A možno začula aj to zreteľné varovanie v mojich slovách. Možno si uvedomí, že by mala vstať a odísť tak rýchlo, ako to bolo možné.
Nevstala. Sledovala ma a čakala, ako keby som nedopovedal niečo, čo som začal.
"Vieš že vôbec netuším, o čom to hovoríš," povedala, keď som nepokračoval.
To bola úľava. Usmial som sa.
"Ja viem."
Bolo veľmi ťažké ignorovať myšlienky, ktoré spoza nej takmer vrieskali - okrem toho, aj tak som chcel zmeniť tému.
"Tvoji kamaráti sa na mňa tuším hnevajú, že som ťa im ukradol."
Nezdalo sa, že by jej to robilo starosti. "To zvládnu."
"Ale možno ťa už nevrátim." Ani ja sám som nevedel, či som chcel byť úprimný, alebo som si ju opäť len doberal. Byť blízko nej bolo veľmi ťažké na to, aby mi moje vlastné myšlienky dávali zmysel.
Bella nahlas prehltla.
Zasmial som sa nad jej výrazom. "Vyzeráš ustarane." Naozaj by to nemalo byť vtipné. Mala by byť ustaraná.
"Nie." Nevedela klamať; a už vôbec jej nepomohlo, keď jej preskočil hlas. "Vlastne som prekvapená... Prečo toto všetko?"
"Už som ti povedal," pripomenul som jej. "Som unavený z toho, ako sa ti snažím vyhýbať. Tak sa vzdávam." Snažil som sa udržať si úsmev. Veľmi to nefungovalo - byť zároveň úprimný a nenútený.
"Vzdávaš sa?" zmätene zopakovala.
"Áno, vzdávam svoju snahu byť dobrý." A zrejme aj vzdávam svoju snahu byť nenútený. "Odteraz budem robiť, čo chcem, a je mi jedno, ako to dopadne." Toto bolo dostatočne úprimné. Nech vidí, aký som sebecký. Nech ju to varuje.
"Zase som mimo."
Bol som dosť sebecký na to, aby som bol rád, že to takto dopadlo. "Vždy priveľa táram, keď sa rozprávam s tebou a to je ďalší problém."
Dosť bezvýznamný problém vzhľadom k ostatným.
"Neboj sa," uistila ma. "Ja aj tak ničomu z toho nerozumiem."
Dobre. Takže ostane. "S tým rátam."
"Takže povedz mi po lopate, sme teraz priatelia?"
Na chvíľu som sa nad tým zamyslel. "Priatelia..." zopakoval som. Nepáčilo sa mi, ako to znelo. Ja som chcel byť viac, než len to.
"Alebo nie," rozpačito zašomrala.
Naozaj sa zdám, že ju tak veľmi neznášam?
Usmial som sa. "No, myslím, že to môžeme skúsiť. Ale rovno ťa varujem, že pre teba nie som dobrý priateľ."
Čakal som ako zareaguje, mysliac na dve opačné veci - želal som si, aby tomu konečne porozumela ale zároveň som si myslel, že by som snáď umrel, keby sa tak stalo. Aké melodramatické. Už som bol ako človek.
Jej tep sa zrýchlil. "To hovoríš stále."
"Áno, pretože ma nepočúvaš," povedal som, príliš náruživo. "Stále čakám, že tomu začneš veriť. Ak by si mala rozum, vyhýbala by si sa mi."
Heh, no dovolil by som jej to, ak by sa pokúšala?
Oči sa jej zúžili. "Myslím, že aj názor na môj intelekt si už jasne vyjadril."
Nebol som si celkom istý, čo tým myslela, no ospravedlňujúco som sa usmial. Asi som ju nechcene urazil.
"Takže," povedala pomaly. "Keďže nie som... rozumná, skúsime sa priateliť?"
"To znie celkom dobre."
Pozrela sa na svoje ruky, v ktorých držala fľašu s limonádou.
Stará zvedavosť sa vo mne opäť rozdúchala.
"Nad čím premýšľaš?" spýtal som - bola to úľava vysloviť tie slová nahlas.
Keď mi pozrela do očí, dych sa jej zrýchlil a líca sa jej začali sfarbovať jemne do ružova. Nadýchol som sa, cítiac to vo vzduchu.
"Snažím sa prísť na to, čo si."
Snažil som sa usmievať, zatiaľ čo telom mi preblesklo zdesenie.
Samozrejme, že nad tým premýšľala. Nebola hlúpa. Nemohol som veriť v to, že si nevšimne niečo tak zrejmé.
"A darí sa ti?" opýtal som sa tak nenútene, ako som bol schopný.
"Ani veľmi nie," priznala.
Zachichotal som sa v náhlej úľave. "Aké máš teórie?"
Nemôžu byť horšie než pravda, nezáležiac na tom, s čím vyrukuje.
Začervenala sa, no nič nepovedala. Cítil som tú horúčosť vo vzduchu.
Skúsil som na ňu svoj presvedčivý tón hlasu. Na väčšinu ľudí to celkom dobre zaberalo.
"Nepovieš mi to?" povzbudivo som sa usmial.
Pokrútila hlavou. "Je to príliš trápne."
Ach. Nevedieť to bolo horšie, než hocičo iné. Prečo by ju to malo strápňovať? Nemohol som to vystáť, musím to vedieť.
"Toto ma fakt ničí, vieš."
Moje sťažovanie sa v nej čosi rozdúchalo. V očiach sa jej zablyslo a z úst sa jej slová začali rinúť rýchlejšie, než obvykle.
"Nie, nedokážem si ani predstaviť, prečo by ťa to vôbec malo ničiť, že ti niekto odmietne povedať, čo si myslí, aj keď celý čas len hádže nejasné poznámky, ktoré ťa majú pripraviť o spánok, lebo iba premýšľaš, čo by tak asi mohli znamenať... tak prečo by ťa toto malo ničiť?"
Zamračil som sa na ňu, príliš rozrušený aby som priznal, že má pravdu. Nebol som k nej spravodlivý.
No pokračovala. "Alebo inak, povedzme, že ten niekto spravil aj najrôznejšie podivné veci - od toho že ti jeden deň za neskutočných okolností zachráni život, po to, že sa k tebe na druhý deň správa ako k poslednej špine a nič z toho nevysvetlí, aj keď to predtým sľúbil. To všetko človeka vôbec neničí."
Bola to asi najdlhšia reč, ktorú som ju počul vysloviť a to mi pridalo novú vlastnosť do môjho zoznamu.
"Trochu si sa rozohnila, čo?"
"Neuznávam dvojaký meter."
Mala plné právo na svoje rozhorčenie.
Zazeral som na ňu a rozmýšľal som, či sa pri nej dá vôbec niečo urobiť správne, až kým ma nevyrušil tichý krik myšlienok Mika Newtona.
Bol taký naštvaný, až som sa musel zachichotať.
"Čo je?" opýtala sa.
"Tvoj frajer si zrejme myslí, že som k tebe protivný a rozoberá, či by mal prísť ukončiť náš spor." Strašne rád by som chcel vidieť, ako sa o to pokúša. Znova som sa zasmial.
"Neviem, koho máš na mysli," povedala ľadovo. "Ale aj tak sa určite mýliš."
Zaradoval som sa nad spôsobom, akým vyslovila tú vetu.
"Veru nie. Už som ti hovoril, že väčšina ľudí je ľahko čitateľná."
"Okrem mňa, samozrejme."
"Áno. Okrem teba." Musí byť výnimkou pre všetko? Nebolo by to viac spravodlivé - v porovnaní so všetkým, čo teraz musím zvládnuť - ak by som mohol počuť aspoň niečo, čo sa týka jej myšlienok? Chcel som snáď až tak veľa? "nechápem, prečo to tak je."
Znova som sa jej zadíval do očí, pokúšajúc sa niečo prečítať...
Odvrátila pohľad. Otvorila si limonádu a usrkla si z nej, stále sledujúc stôl.
"Nie si hladná?" opýtal som sa.
"Nie." pozrela na prázdny stôl medzi nami. "Ty?"
"Nie, ja nie som hladný," To som rozhodne nebol.
So zošpúlenými perami sledovala stôl. Ja som čakal.
"Môžem ťa požiadať o láskavosť?" opýtala sa a náhle mi pozrela do očí.
Čo by odomňa mohla chcieť? Bude sa pýtať na pravdu, ktorú som jej nemohol povedať, na pravdu, ktorú nechcem, aby niekedy v živote vedela?
"To závisí od toho, čo chceš."
"Nejde o nič veľké." sľúbila mi.
Čakal som, dosť zvedavý.
"Len som chcela vedieť..." povedala pomaly, sledujúc limonádu, a malíčkom krúžila po otvore. "Či by si ma mohol vopred varovať, keď sa ma rozhodneš zase ignorovať pre moje vlastné dobro. Len aby som bola pripravená."
Chcela varovanie? To, že som ju ignoroval, muselo byť pre ňu ozaj ťažké... Usmial som sa.
"To znie férovo," súhlasil som.
"Ďakujem," pozrela na mňa. Tvár mala zaplavenú úľavou tak veľmi, až sa mi chcelo smiať s mojou vlastnou.
"Môžem aj ja dostať na revanš jednu odpoveď?" opýtal som sa plný nádeje.
"Jednu."
"Povedz mi jednu svoju teóriu."
Začervenala sa. "Túto odpoveď nedostaneš."
"Nešpecifikovala si to, len si mi prisľúbila jednu odpoveď," namietal som.
"Ale ty sám si predsa porušil sľub," vrátila mi to.
A bol som v pasci.
"Len jednu teóriu - nebudem sa smiať."
"Ale áno, budeš." Zdala sa tým byť taká istá, že som si nemohol predstaviť nič, čo by na tom mohlo byť vtipné.
Opäť som skúsil presvedčovanie. Zadíval som sa hlboko do jej očí - bolo to ľahké, keďže jej oči samotné sú hlboké - a zašepkal som, "Prosím?"
Zamrkala a prázdno na mňa pozerala.
Teda, toto nebola tá reakcia, ktorú som očakával.
"Eh, čo?" opýtala sa. Vyzerala omámene. Čo s ňou bolo?
No ja som sa nevzdával.
"Prosím, povedz mi aspoň jednu jedinú teóriu," prosil som ju jemným, tichým hlasom, držiac jej oči ako v zajatí.
Na moje prekvapenie a spokojnosť, zabralo to.
"No, čo ja viem, uhryzol ťa rádioaktívny pavúk?"
Komiksy? Už sa nečudujem, prečo si myslela, že sa budem smiať.
"To nie je veľmi originálne," jemne som ju karhal, snažiac sa skryť úľavu.
"Prepáč, nič lepšie nemám," dotknuto povedala.
Teraz mi odľahlo ešte viac. Znova som si ju mohol začať doberať.
"Nie si ani len blízko."
"Žiadne pavúky?"
"Nie."
"A žiadna rádioaktivita?"
"Žiadna."
"Do kelu," vzdychla si.
"Ani Kryptonit mi nič nerobí," povedal som rýchlo, než sa ma stihla opýtať na uhryznutia, no potom som sa musel zasmiať, pretože si o mne myslela, že som superhrdina.
"Nemáš sa smiať, spomínaš si?"
Zovrel som pery.
"Nakoniec na to prídem," sľúbila mi.
A ak na to príde, utečie.
"Bol by som radšej, keby si to ani neskúšala." a všetko doberanie bolo fuč.
"Lebo čo..?"
Dlhoval som jej úprimnosť. Snažil som sa usmiať, aby moje slová vyzneli menej hrozivo. "Čo ak nie som superhrdina? Čo ak som ten zlý?"
Oči sa jej v zlomku sekundy rozšírili a a ústa sa jemne oddelili. "Aha," povedala a neskôr dodala, "chápem."
Konečne mi rozumela.
"Naozaj?" opýtal som sa, aby som skryl tú ukrutnú bolesť.
"Si nebezpečný?" hádala. Dýchanie a tep sa jej zrýchlili.
Nemohol som jej odpovedať. Bola toto moja posledná chvíľa s ňou? Rozbehne sa preč? Budem schopný povedať jej, že ju milujem ešte skôr, ako odíde? Alebo by ju to vystrašilo ešte viac?
"Ale nie zlý," zašepkala a potriasla hlavou, v jej očiach nebol žiaden strach. "Nie, neverím, že si zlý."
"Mýliš sa," zašepkal som.
Samozrejme, že som bol zlý. Nie je to radosť, čo práve cítim, keď o mne zmýšľa lepšie, než si zaslúžim? Ak by som bol dobrý, držal by som sa od nej ďalej.
Natiahol som sa ponad stôl za vrchnáčikom od jej fľaše limonády. Neodtiahla sa, keď sa k nej moja ruka dostala tak blízko. Naozaj sa ma nebála. Zatiaľ.
Rozkrútil som ho, sledujúc radšej vrchnáčik ako ju. Moje myšlienky boli zmätené.
Uteč, Bella, uteč. Nedokázal som tie slová povedať nahlas.
Vyskočila od stola. "Prídeme neskoro," povedala presne v tej chvíli keď som sa začal obávať, že akosi rozumela môjmu tichému varovaniu.
"Ja dnes nejdem na hodinu."
"Prečo?"
Pretože ťa nechcem zabiť. "Občas sa uliať prospieva zdraviu."
Aby som bol presný, bolo by zdravšie pre ľudí, ak by sa upíri nezúčastnili na hodine, kde bude vytekať krv. Pán Banner chce dnes určovať krvnú skupinu. Alice ráno kvôli tomu nešla na svoju hodinu.
"Tak, ja idem," povedala. Neprekvapilo ma to. Bola zodpovedná - vždy urobila to, čo bolo správne.
Bola presne môj opak.
"Uvidíme sa teda neskôr," snažil som sa znieť nenútene, sústreďujúc sa na rotujúci vrchnáčik. A hej, mimochodom, zbožňujem ťa... len takým dosť desivým a nebezpečným spôsobom.
Na chvíľu zaváhala a ja som dúfal, že nakoniec so mnou ostane. No keď zazvonilo, rýchlo odišla.
Sedel som tam, kým neodišla, potom som si vložil vrchnáčik do vrecka - dôkaz o tomto veľmi dôležitom rozhovore - a pobral som sa cez dážď do auta.
Pustil som si svoje obľúbené CD, ktoré ma vie vždy upokojiť - to isté, ktoré som počúval aj v prvý deň - no Debussyho sa mi príliš dlho počúvať nedarilo. Hlavou mi prebehli úplne iné noty, noty, ktoré ma potešili a zaujali. Stíšil som rádio a načúval som piesni v mojej hlave, ktorá sa objavovala po častiach až kým nesplynula do harmónie. Inštinktívne som začal hýbať prstami po imaginárnom klavíri.
V hlave mi vznikala nová kompozícia, keď ma zaujala vlna duševnej skľúčenosti.
Snažil som sa nájsť toho, kto ma prerušil.
Omdlie? Čo budem robiť, ak áno? Spanikáril Mike.
O nejakých sto metrov ďalej položil Mike Newton Bellino ochabnuté telo na chodník. Bezvládne sa zviezla na chodník, oči mala zavreté a bola bledá ako mŕtvola.
Takmer som vyrazil dvere z auta.
"Bella?" zakričal som.
Jej tvár vyzerala, aj napriek tomu, že som zakričal jej meno, úplne bez života.
Moje telo bolo odrazu chladnejšie než ľad.
Bol som si vedomý Mikovho rozčúlenia, keď som sa zúrivo prehrabával jeho myšlienkami. Myslel len na hnev na mňa, takže som sa nedozvedel, čo s Bellou je. Ak jej niečo urobil, zabijem ho.
"Čo sa deje, je zranená?" dožadoval som sa, snažiac sa sústrediť na jeho myšlienky. Bolo príšerne, že som sa musel pohybovať ľudskou chôdzou. No nemal by som svojim príchodom na seba pritiahnuť pozornosť.
Hneď na to som začul tep jej srdca a jej pravidelné dýchanie. Ako som ju tak pozoroval, privrela oči ešte silnejšie. To ma trochu ukľudnilo.
V Mikovej hlave sa mihali obrazy z hodiny biológie. Bellina zelená tvár položená na stole. Kvapka krvi na indikačnom papieri...
Určovanie krvnej skupiny.
Náhle som zastavil, nedýchajúc. Jedna vec bola jej vôňa, no jej tečúca krv bolo niečo iné.
"Myslím, že omdlela." povedal Mike, znepokojený a rozčúlený zároveň. "Netuším, čo sa stalo, veď sa ani len nepichla do prsta."
Prebehla mnou úľava a znova som sa nadýchol a ochutnal vzduch. Ach, zacítil som jemný prúd krvi z Mikovho prsta. Kedysi by sa mi to bolo páčilo.
Kľakol som si vedľa nej, zatiaľ čo Mike vedľa mňa, rozzúrene z toho že som si dovolil zasiahnuť, prešľapoval z nohy na nohu.
"Bella. Počuješ ma?"
"Nie," zastonala. "Odíď."
Úľava bola taká povznášajúca, až som sa musel zasmiať. Bola v poriadku.
"Viedol som ju do ošetrovne," povedal Mike. "Ale ďalej už nevládala prejsť."
"Ja ju zoberiem. Ty sa môžeš vrátiť do triedy." povýšenecky som poznamenal.
Mike zaťal zuby. "Nie. Ja ju mám odviesť."
Nechcel som sa s tým úbožiakom hádať.
Rozochvene a vystrašene, napoly vďačný a napoly utrápený touto krízovou situáciou, ktorá zmenila dotyk jej tela na nevyhnutnosť, som jemne zdvihol Bellu z chodníka a držal som ju na rukách tak, aby som sa dotýkal len jej šiat, udržiavajúc medzi nami takú medzeru, ako to len bolo možné. Vykročil som sa tým istým, rýchlym krokom, aby som jej zachránil život - inými slovami, ďaleko odomňa.
Šokovane otvorila oči.
"Daj ma dolu," pokynula mi slabým hlasom - rozpačito, ako som jej vyčítal z výrazu. Nerada ukazovala slabosť.
Nezaregistroval som Mikov protestný krik.
"Vyzeráš hrozne," povedal som, usmievajúc sa na ňu, pretože som zistil, že jej dokopy nič nebolo - iba krútenie hlavy a slabý žalúdok.
"Zlož ma na chodník." Jej pery boli úplne biele.
"Takže ty pri pohľade na krv omdlievaš?" Môže to byť ešte viac ironické?
Zatvorila oči a stisla pery.
"A ani to nebola tvoja krv," dodal som, úsmev sa mi rozšíril ešte viac.
Vošiel som do kancelárie. Dvere boli len slabo pootvorené a tak som ich mierne odkopol.
Slečna Copová vystrašene vyskočila. "Ach, jaj," povzdychla si, keď zbadala bledé dievča na mojich rukách.
"Omdlela na biológii," vysvetlil som jej skôr, než sa jej predstavivosť rozbehla na plné obrázky.
Slečna Copová utekala otvoriť dvere do ošetrovne. Bella mala otvorené oči a pozorovala ju. Počul som úžas v myšlienkach staršej sestričky, keď som opatrne položil Bellu na starú posteľ. Keď som ju už nedržal, okamžite som sa postavil na druhú stranu miestnosti. Moje telo bolo príliš vzrušené, príliš dychtivé, svaly som mal napnuté a jed mi prúdil v ústach. Bola taká teplá a voňavá.
"Len trochu omdlela," uisťoval som pani Hammondovú. "Na biológii si určovali krvnú skupinu."
Chápajúco prikývla. "Vždy niekoho prinesú."
Pridusene som sa zasmial. Samozrejme, Bella musí byť jednou z nich.
"Len si na chvíľu ľahnite, zlatko," povedala pani Hammondová. "To prejde."
"Ja viem," povedala Bella.
"Stáva sa vám to často?" opýtala sa sestrička.
"Občas," pripustila Bella.
Snažil som zamaskovať svoj smiech za kašeľ.
Vtedy si ma všimla sestrička. "Vy sa môžete vrátiť do triedy," povedala.
Pozrel som sa jej priamo do očí a dokonale presvedčivo som zaklamal. "Mám tu s ňou zostať."
Hmm. Čo ja viem... tak dobre. Pani Hammondová prikývla.
Na nej to fungovalo perfektne. Prečo to s Bellou musí byť také ťažké?
"Zlatko, idem vám zobrať nejaký ľad na čelo," povedala sestrička, jemne znepokojená pohľadom mojich očí - tak by mal reagovať každý človek - a odišla z miestnosti.
"Mal si pravdu," zastonala Bella a zatvorila oči.
Čo tým myslela? Myslel som na najhoršie: porozumela môjmu varovaniu.
"Zvyčajne ju mám," snažil som sa znieť pobavene, ale nakoniec zo znelo mierne kyslo. "Ale v čom som ju mal tentoraz?"
"Ulievať sa je zdraviu prospešné," vzdychla si.
Ach, znova úľava.
Odmlčala sa, len pomaly dýchala. Do pier sa jej vracala farba. Boli mierne nevyvážené - spodná pera bola o niečo plnšia než horná. Keď som sa díval na jej ústa, cítil som sa zvláštne. Chcel som sa k nej pohnúť bližšie, no to by nebol ten najlepší nápad.
"Na chvíľu si ma vyľakala," povedal som, aby som oživil konverzáciu a mohol tak znova počuť jej hlas. "myslel som si, že Newton vlečie tvoje mŕtve telo, aby ho zakopal v lese."
"Ha ha," povedala.
"Fakt, videl som mŕtvoly, čo mali lepšiu farbu." Tak toto bola ozaj pravda. "Už som sa obával, že budem musieť pomstiť tvoju vraždu." A to by som aj urobil.
"Chudák Mike," vzdychla si. "Stavím sa, že je naštvaný."
Premkla ma zlosť, no rýchlo som sa upokojil. Iba ho ľutovala. Bola milá. Nič viac.
"Totálne ma neznáša," povedal som jej, nadšený touto myšlienkou.
"To nemôžeš vedieť."
"Videl som, ako sa tváril, takže to viem." Bola pravda, že ak by som mu čítal z tváre, stačilo by to. Cvičením s Bellou som sa zdokonaľoval v čítaní ľudských výrazov.
"Ako si ma zbadal? Myslela som, že sa ulievaš." Vyzerala lepšie - zelený podtón z jej pokožky už zmizol.
"Sedel som v aute a počúval cédečká."
Začudovala sa, ako keby ju moja obyčajná odpoveď nejako prekvapila.
Keď sa vrátila pani Hammondová so studeným obkladom, otvorila znova oči.
"Nech sa páči, zlatko," povedala sestrička a položila jej ho na čelo. "Vyzeráte už lepšie."
"Myslím, že som už v poriadku," sadla si a odložila obklad nabok. Samozrejme. Nechcela, aby sa o ňu niekto staral.
Zošúverené ruky pani Hammondovej sa natiahli k Belle, ako keby ju chceli vtlačiť späť na posteľ, no v tej chvíli slečna Copová otvorila dvere a vošla dnu. Spolu s ňou sa objavila aj závan čerstvej krvi.
Mike Newton v kancelárii za ňou bol ešte stále veľmi nahnevaný a želal si, aby to ťažké telo, ktoré niesol, bolo to dievča, ktoré tu sedelo so mnou.
"Máme tu ďalšieho," povedala slečna Copová.
Bella okamžite vyskočila, rada, že už nie je stredobodom pozornosti.
"Nech sa páči," povedala a vrátila sestričke obklad. "Ja to už nepotrebujem."
Mike zavrčal, keď sa vtackal do miestnosti podopierajúc Leeho Stephensa. Krv mu ešte stále tiekla dolu rukou.
"Ach nie." Toto bol moment, kedy by som mal odísť - a zdalo sa, že aj Bellin. "Bella, choď von do kancelárie."
Zmätene na mňa hľadela.
"Dôveruj mi a choď už."
Zvrtla sa, zachytila dvere skôr, než sa stihli zavrieť a ponáhľala sa do kancelárie. Nasledoval som hneď za ňou. Jej poletujúce vlasy mi prešli po pokožke ruky...
Otočila sa ku mne a pozrela na mňa rovnakými očami.
"Ty si ma naozaj poslúchla." To bolo po prvýkrát.
Zvraštila malý nos. "Zacítila som krv."
Prekvapene som na ňu zízal. "Ľudia necítia krv."
"No, ja áno a práve z toho mi je zle. Páchne ako hrdza... a soľ."
Stuhol som, stále zízajúc.
Bola skutočne človekom? Vyzerala tak. Bola krehká ako človek. Voňala ako človek - no vlastne, oveľa lepšie. Chovala sa ako človek... občas. No nemyslela ako človek, ani sa tak nechovala.
No aká iná možnosť tu ešte bola?
"Čo je?" opýtala sa.
"Ale nič."
Mike Newton nás v tej chvíli prerušil, keď vošiel do miestnosti, spolu s jeho podráždenými myšlienkami.
"Vyzeráš už lepšie," drzo poznamenal.
Trhlo mi rukou, mal som nutkanie naučiť ho slušným spôsobom. Musel som dávať pozor, lebo by to mohlo skončiť zabitím tohto neznesiteľného chlapca.
"Nevyťahuj tú ruku z vrecka," povedala. Na chvíľu som si myslel, že to hovorí mne.
"Už mi nekrváca," mrzuto odpovedal. "Ideš späť na hodinu?"
"Blázniš? Musela by som sa otočiť a vrátiť sa sem."
To bolo perfektné. Myslel som si, že premeškám túto hodinu s ňou, no namiesto toho som dostal nejaký čas navyše. Nevedel som sa jej nasýtiť, začínal som byť riadne lakomý.
"Aha, asi áno..." zamrmlal. "Tak čo, ideš tento víkend? Na pláž?"
Ach, mali plány. Hnev ma priklincoval na mieste. Aj keď to bol skupinový výlet. Videl som ho v hlavách niekoľkých študentov. Nešli len oni dvaja. No aj tak som bol rozzúrený. Nehybne som sa opieral o pult a snažil som sa kontrolovať.
"Jasné, veď som hovorila, že pôjdem." sľúbila.
Takže jemu povedala tiež áno. Horela vo mne žiarlivosť, omnoho bolestivejšia než smäd.
Nie, bol to len skupinový výlet, snažil som sa presvedčiť sám seba. Len chcela stráviť deň s priateľmi, to bolo všetko.
"Stretávame sa pri otcovom obchode, o desiatej." A Cullenovci NIE SÚ pozvaní.
"Budem tam," povedala.
"Takže sa uvidíme na telesnej."
"Áno," odvetila.
Odvliekol sa späť do svojej triedy, plný nahnevaných myšlienok. Čo vidí v tom čudákovi? Jasné, je bohatý. Baby si myslia, že je sexi, no ja to tak nevidím. Je príliš... príliš perfektný. Stavím sa, že ich otec na nich robí nejaké pokusy s plastickou chirurgiou. To preto sú všetci takí bieli a pekní. To nie je normálne. A vyzerá tak trochu... desivo. Občas keď na mňa pozerá... prisahal by som, že rozmýšľa, ako ma zabiť... Magor...
Mike nebol až taký nevnímavý.
"Telesná," zastenala potichu Bella.
Pozrel som sa na ňu a zdala sa, že je opäť smutná. Nebol som si istý prečo, no bolo jasné, že nechce ísť na ďalšiu hodinu s Mikom a ja som bol za.
Pristúpil som k nej a naklonil som sa bližšie k jej tvári. Cítil som, ako jej pokožka vyžaruje teplo, ktoré sa mi dotýkalo pier. Neodvážil som sa dýchať.
"Môžem to zariadiť," zašepkal som. "Choď si sadnúť a tvár sa bledo."
Sadla si na jednu zo stoličiek a oprela si hlavu o stenu, zatiaľ čo slečna Copová vyšla zo zadnej miestnosti a sadla si späť za svoj stôl. Zo zatvorenými očami vyzerala Bella ako keby šla opäť odpadnúť. Ešte sa jej celkom nevrátila farba.
Otočil som sa k sekretárke. Dúfam, že Bella sa pozerá, pomyslel som si cynicky. Takto by mal reagovať človek.
"Slečna Copová?" opýtal som sa, používajúc opäť môj starý známy presviedčací tón.
Zaklipkala mihalnicami a tep sa jej zrýchlil. Je príliš mladý, kontroluj sa! "Áno?"
Zaujímavé. Keď sa zrýchlil tep Shelley Copovej, bolo to preto, lebo ma považovala za fyzicky príťažlivého, nie preto, že by sa ma bála. Medzi ľudskými ženami som na to bol zvyknutý... no neuvažoval som nad tým ako nad vysvetlením pre Bellino búšiace srdce.
Páčilo sa mi to. V skutočnosti, veľmi. Usmial som sa a dych slečny Copovej sa stal počuteľnejším.
"Bella má ďalšiu hodinu telocvik, ale ja si nemyslím, že by už bola natoľko v poriadku. Vlastne by som ju mal asi zobrať rovno domov. Myslíte si, že by ste ju mohli ospravedlniť z hodiny?" Díval som sa jej do očí a užíval si ten zmätok, ktorý som jej spôsobil v myšlienkach. Bolo by možné že Bella...?
Slečna Copová hlasno prehltla predtým, než mi odpovedala. "Aj vy potrebujete, aby som vás ospravedlnila, Edward?"
"Nie, ja mám hodinu s pani Goffovou, tej to nebude vadiť."
Už som jej nevenoval pozornosť. Zvažoval som túto novú možnosť.
Hmm. Rád by som veril, že sa Belle páčim tak, ako ostatným ľuďom, no kedy ona reagovala tak, ako ostatní? Radšej by som nemal dúfať.
"Dobre, týmto je to vybavené. Nech sa vám uľaví, Bella."
Bella slabo prikývla - mierne preháňala.
"Pôjdeš sama, alebo ta má zase odniesť?" opýtal som sa, pobavený jej chabým hereckým výkonom. Vedel som, že pôjde po vlastných - nechcela byť slabá.
"Pôjdem sama," povedala.
Opäť som mal pravdu. Zlepšoval som sa.
Vstala a na chvíľu zaváhala, ako keby sa snažila zistiť, či sa udrží na nohách. Podržal som jej dvere a vyšli sme do dažďa.
Sledoval som ju, ako dažďu nastavila tvár so zatvorenými očami a jemným úsmevom na perách. Nad čím premýšľala? Niečo sa mi na tom zdalo iné a hneď som si uvedomil, prečo mi to nepripadalo známe. Normálne ľudské dievčatá by nenastavili tvár mrholeniu; normálne ľudské dievčatá totiž nosili make-up, aj na tomto vlhkom mieste.
Bella nikdy nemala make-up, nie žeby musela. Kozmetický priemysel zarobil bilióny dolárov ročne na ženách, ktoré chceli mať pokožku ako ona.
"Ďakujem," povedala a usmiala sa na mňa. "To sa priam oplatí, aby mi bolo zle, keď sa potom môžem vyhnúť telesnej."
Pozoroval som školský areál a snažil som sa prísť na to, ako by som si predĺžil čas strávený s ňou. "Aj nabudúce," povedal som.
"Prídeš aj ty? Teda, v tú sobotu?" znela optimisticky.
Ach, jej nádej bola taká upokojujúca. Chcela aby som s ňou šiel ja, nie Mike Newton. A ja som chcel povedať áno. No boli tu ešte aj iné veci, ktoré som musel zvážiť. Po prvé, túto sobotu bude svietiť slnko...
"Kam to vlastne presne pôjdete?" snažil som sa znieť nonšalantne, ako keby mi na tom veľmi nezáležalo. Mike povedal pláž. Tu sa veľmi slnku nevyhnem.
"Dole k
A je to v ťahu. A je to neuskutočniteľné.
Okrem toho, Emmett by bol naštvaný, ak by som zrušil naše plány.
Ironicky som sa na ňu usmial. "Fakt si nemyslím, že som pozvaný."
Rezignovane si vzdychla. "Ja som ťa práve pozvala."
"Tento týždeň by sme my dvaja už na Mika nemali viac tlačiť. Nechceme predsa, aby vybuchol." Pomýšľal som na to, že sa s ním porátam sám a veľmi som sa na tejto predstave zabával.
"Chudák Mike," povedala bez záujmu. Zoširoka som sa usmial.
A potom sa otočila a chcela odísť.
Bez premýšľania som sa na ňou natiahol a chňapol ju za vetrovku. Šklblo ju späť.
"Kam si myslíš, že ideš?" Bol som takmer nahnevaný, že ma už opúšťala. Nestrávil som s ňou toľko času, koľko by som chcel. Ešte nemohla odísť, nie teraz.
"Idem domov," povedala zmätene, pretože premýšľala nad tým, čo by ma na tom mohlo vytočiť.
"Nepočula si, ako som sľuboval, že ťa zoberiem bezpečne domov? To si myslíš, že ťa nechám v tomto stave šoférovať?" Vedel som, že sa jej to nebude páčiť - že som narážal na jej slabosť. No aj tak som sa potreboval precvičiť pred cestou do Seattlu. Zistiť, či znesiem jej blízkosť v uzavretom priestore. Táto cesta bola o dosť kratšia.
"V akom stave? A čo bude s mojím autom?"
"Poviem Alice, aby ti ho po škole priviezla." Opatrne som ju dotlačil späť k autu, vediac, že chôdza dopredu bola pre ňu už aj tak dosť náročná.
"Pusti ma!" povedala tackajúc sa a hneď na to takmer spadla. Natiahol som jednu ruku, že ju zachytím, no stihla to aj sama. Nemal by som si hľadať výhovorky, aby som sa jej mohol dotknúť. To ma donútilo popremýšľať nad reakciou slečny Copovej na mňa, no odložil som to na neskôr. Bolo tu viac vecí, nad ktorými som musel pouvažovať.
Pri aute som ju pustil, no v tom narazila do dverí. Čo sa týka jej slabej rovnováhy, budem musieť byť ešte viac opatrnejší...
"Ty si ale drzý!"
"Je otvorené."
Prešiel som na svoju stranu a naštartoval som auto, zatiaľ čo ona stála tvrdohlavo vonku počas dažďa, pričom som vedel, že neznáša vlhko a chlad. Voda jej premočila vlasy, ktoré boli teraz takmer čierne.
"Som plne schopná odviezť sa domov sama!"
Samozrejme že bola - no ja som nebol schopný nechať ju ísť.
Spustil som okienko a naklonil som sa k nej cez sedadlo. "Nastúp, Bella."
Prižmúrila oči a ja som z toho usúdil, že sa rozhoduje nad tým, či utiecť alebo nie.
"Odvliekol by som ťa naspäť," vyhrážal som sa jej a užíval som si tú zlosť na jej tvári, keď vedela, že som ju odhalil.
Brada jej stuhla, otvorila dvere a nastúpila dnu. Z vlasov jej kvapkalo na kožené sedadlo a čižmy jej vrzli jedna o druhú.
"Toto je vážne úplne zbytočné," povedala chladne. Vyzerala mierne rozpačito.
Zapol som kúrenie, aby sa necítila nepríjemne a stíšil hudbu na pozadí. Vyšli sme z parkoviska, zatiaľ čo som ju sledoval kútikom oka. Tvrdohlavo otrčila hornú peru. Sledoval som jej pery a skúmal som, ako sa pri tom cítim... premýšľal som nad sekretárkinou reakciou...
Odrazu sa pozrela na rádio, usmiala sa a oči sa jej rozšírili. "Clair de Lune?" opýtala sa.
Obdivovateľka klasiky? "Poznáš Debussyho?"
"Veľmi nie," povedala. "Moja matka hráva doma veľa klasiky, ale poznám len svoje obľúbené skladby.
"Táto patrí aj k mojim najobľúbenejším." Pozeral som von do dažďa, rozmýšľajúc nad tým. Takže predsa len máme niečo spoločné. Začínal som si myslieť, že sme úplne rozdielni.
Zdala sa byť teraz viac uvoľnená, nemo sledovala dážď, presne ako ja. Využil som tento moment na to, aby som začal experimentovať s dýchaním.
Opatrne som sa nadýchol cez nos.
Príliš voňavé.
Silnejšie som zovrel volant. Po daždi voňala ešte lepšie. Nikdy by som si nebol pomyslel, že je to možné. Odrazu som si začal predstavovať, ako by asi chutila.
Snažil som prehltnúť oheň v mojom krku tým, že budem myslieť na niečo iné.
"Aká je tvoja matka?" opýtal som sa, aby som sa rozptýlil.
Bella sa usmiala. "Dosť sa na ňu podobám, ibaže ona je krajšia."
Pochybujem.
"Ja mám v sebe priveľa z Charlieho," pokračovala. "Je oveľa otvorenejšia ako ja, a odvážnejšia."
Tiež pochybujem.
"Je nezodpovedná a trochu výstredná a ako kuchárka je veľmi nepredvídateľná. Je to moja najlepšia priateľka." jej hlas bol teraz melancholický; pokrčila čelom.
Znova znela viac ako rodič než ako dieťa.
Zastavil som pred jej domom, no príliš neskoro som začal rozmýšľať nad tým, či by som mal vedieť, kde býva. Nie, v takom malom meste to nebolo podozrivé, navyše, jej otec bol verejne známy...
"Bella, koľko máš rokov?" Musí byť staršia ako jej vrstovníci. Možno že šla do školy skôr, alebo prepadla... hoci to nebolo pravdepodobné.
"Sedemnásť," odpovedala.
"Nevyzeráš na sedemnásť."
Zasmiala sa.
"Čo je?"
"Moja mama vždy hovorí, že som sa narodila ako tridsaťpäťročná a každým rokom som viac a viac v stredných rokoch." Opäť sa zasmiala a potom si vzdychla. "No, niekto musí byť dospelý."
Týmto sa všetko vysvetľuje. Teraz som to už videl jasne... ako nezodpovedná matka pomohla Belle dospieť. Musela skoro vyrásť, aby sa o ňu mohla starať. To preto sa jej nepáči, keď sa o ňu niekto stará - cítila, že je to jej práca.
"Ty tiež nevyzeráš ako študent nižšieho ročníka," vytrhla ma zo snenia.
Spravil som grimasu. Vždy, keď som si na nej všimol niečo nové, u nej sa stalo to isté. Zmenil som tému.
"A prečo sa tvoja matka vydala za Phila?"
Predtým než odpovedala, zaváhala. "Moja mama... je na svoj vek príliš mladá. Myslím si, že pri Philovi sa cíti ešte mladšia. Nech je ako chce, je doňho blázon." zhovievavo pokrútila hlavou.
"Ty to schvaľuješ?" divil som sa.
"Záleží na tom?" odpovedala. "Chcem, aby bola šťastná... a ona chce byť s ním."
Nesebeckosť, ktorá z toho vyplývala, by ma bola prekvapila, ak by som toho toľko nevedel o jej charaktere.
"To je veľmi veľkorysé... Len tak rozmýšľam."
"Nad čím?"
"Myslíš, že by bola aj ona k tebe rovnako veľkorysá? Bez ohľadu na to, koho by si si vybrala?"
Bola to hlúpa otázka, pri ktorej som nevedel udržať svoj hlas na nenútenom tóne. Bolo dosť stupídne už len premýšľať nad tým, že by niekto prijal mňa ako vhodného pre ich dcéru. Bolo dosť stupídne už len myslieť si, že by si Bella vybrala mňa.
"Ja... ja myslím, že hej," zajakala sa, bola to akási reakcia na môj pohľad. Strach... alebo príťažlivosť?
"Ale ona je predsa rodič. To je trocha iné," povedala.
Ironicky som sa usmial. "Takže nikoho príliš strašného."
Zaškerila sa na mňa. "Čo myslíš tým 'strašného'? Tvár prevŕtaná piercingom a obrovské tetovania?"
"Nuž, to je jeden výklad toho slova." Pre mňa nič hrozivé.
"Aký je tvoj výklad?"
Vždy sa pýtala zlé otázky. Alebo možno že presne tie správne. Také, na ktoré som v žiadnom prípade nechcel odpovedať.
"Myslíš si, že ja by som mohol byť strašný?" opýtal som sa jej, snažiac sa mierne usmiať.
Predtým, než mi odpovedala vážnym hlasom, sa zamyslela. "Hmm... Podľa mňa by si mohol byť, keby si chcel."
Tiež som zvážnel. "Ty sa ma teraz bojíš?"
Odpovedala okamžite, nepremýšľala nad tým. "Nie."
Usmial som sa. Nebol som toho názoru, že mi hovorí úplnú pravdu, ale ani som nemohol povedať, že klame. No nebola vystrašená natoľko, aby chcela odísť. Rozmýšľal som nad tým, ako by sa cítila, keby som jej povedal, že sa práve rozpráva s upírom. Zdesil som sa nad jej možnou reakciou.
"Tak, a teraz mi povieš ty o svojej rodine? Určite je to oveľa zaujímavejší príbeh ako ten môj."
Tak strašidelnejší určite.
"Čo by si chcela vedieť?" Opýtal som sa opatrne.
"Cullenovci ťa adoptovali?"
"Áno."
Na chvíľu zaváhala a potom potichu prehovorila. "Čo sa stalo s tvojimi rodičmi?"
Nebolo to také ťažké; dokonca som jej ani nemusel klamať. "Zomreli pred mnohými rokmi."
"To mi je ľúto," zašepkala, strachujúc sa, či sa ma nedotkla.
Ona sa bála o mňa.
"Vlastne si ich skoro vôbec nepamätám. Carlisle a Esme sú mojimi rodičmi už veľmi dlho."
"A ty ich máš rád," skonštatovala.
Usmial som sa. "Áno. Neviem si predstaviť lepších ľudí ako sú oni dvaja."
"Máš veľké šťastie."
"Ja viem." Za týchto okolností som to nemohol poprieť.
"A tvoj brat a sestra?"
Ak bude zachádzať do detailov, budem jej musieť klamať. Pozrel som sa na hodiny, skľúčený, že môj čas s ňou už vypršal.
"Moji súrodenci, a Jasper a Rosalie, keď už sme pri tom, budú dosť vytočení, keď na mňa budú musieť čakať v daždi."
"Och prepáč, asi už musíš ísť."
Nepohla sa. Ani ona nechcela, aby táto chvíľka skončila. Veľmi, veľmi sa mi to páčilo.
"A ty asi budeš chcieť svoj pickup skôr, ako sa náčelník Swan vráti domov, aby si mu nemusela povedať o incidente na biológii." Zaškeril som sa nad spomienkou na jej zahanbený výraz, keď som ju mal na rukách.
"Som si istá, že už o tom vie. Vo Forkse neexistujú tajomstvá." Meno mesta vyslovila s očividným znechutením.
Zasmial som sa nad jej slovami. Skutočne, žiadne tajomstvá. "Uži si to na pláži." Zadíval som sa na lejak, aj keď som vedel, že nakoniec prestane, no veľmi som si želal, aby sa tak nestalo. "Krásne počasie na opaľovanie." Vlastne, do soboty aj bude. Užije si to.
"Zajtra sa asi neuvidíme, čo?"
Tá obava v jej hlase ma potešila.
"Nie. S Emmettom si spravíme predĺžený víkend." Bol som naštvaný sám na seba, že som si už zaobstaral program. Mohol som to zrušiť... no teraz som sa musel sústrediť hlavne na lov, navyše, moja rodina bude zameraná na moje správanie, bez toho, aby som si sám uvedomil, ako sa mením na dosť posadnutého.
"Čo budete robiť?" opýtala sa, nie veľmi šťastne.
Super.
"Ideme na túru do divočiny v Goat Rocks, kúsok južne od Mount Rainier." Emmett sa nevedel dočkať sezóny medveďov.
"Aha, tak si to uži," vlažne poznamenala. Jej nedostatok nadšenia ma znova potešil.
Ako som tak na ňu pozeral, bol som zúfalý z toho, že jej budem musieť povedať, hoci len dočasné, zbohom. Bola taká krehká a zraniteľná. Bolo dosť nerozumné, že bude na chvíľu z môjho dosahu, kde sa jej môže všeličo stať. A predsa, najhoršie, čo sa jej môže stať, vyplýva z mojej prítomnosti.
"Spravila by si pre mňa niečo tento víkend?" Vážne som sa opýtal.
Prikývla, oči mala veľké a zmätené intenzitou tých mojich.
Udržuj ľahkú konverzáciu.
"Neuraz sa, ale zdá sa, že patríš medzi ľudí, čo priťahujú nehody ako magnet. Takže... skús nespadnúť do oceánu, nenechaj sa ničím prejsť ani nič podobné, dobre?"
Šibalsky som sa na ňu usmial a dúfal som, že nevidela ten smútok v mojich očiach. Tak veľmi som si želal, aby jej nebolo lepšie, keby sa odomňa držala ďalej, nezáležiac na tom, čo sa jej tu môže stať.
Uteč, Bella, uteč. Príliš ťa milujem, uteč, pre svoje, alebo aspoň pre moje dobro.
Moje doberanie ju urazilo. Škaredo sa na mňa zahľadela. "Uvidím, čo sa s tým dá urobiť," odvrkla, vybehla do dažďa a zabuchla za sebou dvere tak silno, ako len vedela.
Presne ako nahnevané mačiatko, ktoré verí v to, že je tigrom.
V dlani som si pretáčal kľúč, ktorý som jej vybral z vrecka vetrovky a keď som odchádzal, usmial som sa.